Korene, ktoré nosíme v sebe

Korene nás nedržia na jednom mieste. Dávajú nám silu ísť kamkoľvek.

Niektoré myšlienky ku nám prídu práve vtedy, keď konečne spomalíme.

Počas dovolenky pri mori som prečítala tri knihy. Mala som čas sedieť na terase, počúvať šum mora, pozorovať vlny a len tak premýšľať. Uvedomila som si, aký veľký dar je dopriať si chvíle, keď nemusíme nič dokazovať ani nikam utekať. Chvíle, keď sa môžeme stretnúť sami so sebou.

Práve tam - na terase - sa ku mne znova vrátila téma koreňov.

Často sa hovorí o tom, že človek má mať pevné korene. Mnohí si pod tým predstavia miesto, kde vyrástli, kde žijú... rodný dom, dedinu či mesto alebo krajinu. Niečo, čo nás drží na jednom mieste.

Ja to však cítim inak.

Korene, ktoré sú pre mňa dôležité nie sú pod mojimi nohami. Nosím ich v sebe. Môžem byť stovky kilometrov od domova, pri mori, v horách alebo kdekoľvek inde na svete. A predsa viem, že moje korene sú stále somnou. Sú nimi ľudia, ktorých milujem. Rodina. Priatelia. Vzťahy, ktoré nie sú závislé od miesta, ale od lásky, dôvery a vzájomnej blízkosti. Sú nimi hodnoty, podľa ktorých žijem. Úcta. Láskavosť. Poctivosť. Chuť stále sa učiť. Radosť z tvorenia. Vďačnosť za obyčajné chvíle.

Sú nimi aj dary, ktoré si v našej rodine odovzdávame z generácie na generáciu.

Moja babička nádherne vyšívala, moja maminka je dodnes veľmi šikovná a tvorivá. Aj ja milujem všetky ručné práce,  tvorenie a umenie. A keď sa pozriem na svoje dcéry, vidím v nich tú istú zručnosť, tvorivosť a cit pre krásu.

Vtedy si uvedomujem, že korene nie sú len spomienkou na minulosť. Sú živou súčasťou toho, kým sme. Možno práve preto ich nevnímam ako niečo statické.

Korene stromu zostávajú na jednom mieste. Naše ľudské korene však cestujú spolu s nami. Sú ukryté v našich rozhodnutiach, v tom, ako sa správame k druhým ľuďom, ako premýšľame, čo tvoríme a čo odovzdávame ďalej.

Aj more mi to počas tejto dovolenky pripomínalo.

Nevyrastala som pri mori. Nie je súčasťou môjho detstva. A predsa som pri ňom cítilia zvláštny pocit domova. Každý deň bolo iné. Raz pokojné, inokedy divoké. Veľké vlny ukazovali svoju silu aj krásu zároveň. Aj keď bola pláž bezpečná, cítila som obrovský rešpekt pred prírodou.

Práve ten rešpekt je jednou z hodnôt, ktoré patria medzi moje korene.

Úcta k prírode. Úcta k životu. Úcta k sile, ktorú nedokážeme ovládať, ale môžeme ju obdivovať.

Keď som tam sedela a pozorovala more, uvedomila som si ešte jednu vec. Aj keď som bola ďaleko od domova, necítila som sa vytrhnutá zo svojho sveta. Naopak. Mala som pocit, že všetko podstatné je somnou.

V tej chvíli som pochopila, že človek nemusí hľadať pocit domova na mape. Nosí ho v sebe. A práve vďaka svojim koreňom môže objavovať nové miesta, spoznávať nových ľudí a pritom nestratiť to, kým je.

Možno aj preto korene nie sú tým, čo nás drží na jednom mieste. Sú tým, čo nám dáva istototu a odvahu ísť kamkoľvek a pritom si so sebou niesť to najdôležitejšie.

To, kým sme. To, čomu veríme.

A hodnoty, z ktorých vyrastá celý náš život.

Prajem nám všetkým dostatok odvahy objavovať svoje korene a dostatok sily žiť v súlade s nimi.