Prečo mám pocit, že to bolo o mne?

Prečo mám pocit, že to bolo o mne?

Naša interpretácia sa nemusí zhodovať so zámerom druhého človeka.

Niekedy stačí celkom obyčajná situácia. Prečítame si článok, uvidíme príspevok známeho na sociálnej sieti, niekto v spoločnosti niečo poznamená alebo povie vtip – a nám napadne: „Tento status dal kvôli mne." „Tou poznámkou myslel mňa." „Prečo sa pri tom pozrel práve na mňa?" „Ten vtip bol určite narážkou na mňa."

Možno máme pravdu. Ale možno tiež nie.

V každodennej komunikácii totiž nepracujeme iba s tým čo ľudia skutočne povedali alebo napísali. Neustále sa pokúšame odhadovať aj to, čo tým mysleli, prečo to povedali a komu to bolo určené.

Ak sa v obsahu spoznáme, nie je až také prekvapujúce, že si ho vztiahneme na seba. Oveľa zaujímavejšia situácia však nastáva vtedy, keď sa v ňom nespoznávame vôbec.

Prečítame si niečo alebo začujeme poznámku, ktorú vnímame negatívne. S tým čo sa opisuje sa nestotožňujeme. Sme presvedčení, že nás to nevystihuje. A napriek tomu môžeme dospieť k záveru: „Toto bolo o mne." Ako je možné súčasne si myslieť: „Toto ma nevystihuje." A „Toto bolo myslené na mňa?"

Odpoveď sa môže skrývať v rozdiele medzi obsahom komunikácie a zámerom, ktorý druhému človeku pripisujeme. Nemusíme si pritom povedať: „Spoznávam v tomto opise seba." Môže si povedať: „Ja taký nie som, ale ten druhý si myslí, že taký som." A tým sa dostávame k úplne inému psychologickému procesu. Už nejde iba o to, ako interpretujeme slová či obsah komunikácie. Začíname interpretovať myseľ človeka, ktorý niečo povedal, napísal alebo zdieľal.

Situácia môže byť ešte zložitejšia, ak človek nehovorí ani nepíše o vlastnostiach niekoho iného vôbec. Môže hovoriť o vlastnom prežívaní, svojich pocitoch, rozhodnutiach alebo skúsenostiach. My však môžeme v tomto opise hľadať ďalšiu, nevyslovenú postavu: "Ak sa cítil určitým spôsobom, koho považuje za príčinu?" A ak ho osobne poznáme, môžeme medzi možných aktérov zaradiť aj seba. V tej chvíli sa však objavuje zásadná otázka: Čítame alebo počúvame ešte to, čo druhý človek vyjadril, alebo už aj to, čo predpokladáme, že tým myslel?

Keď nepoznáme zámer, začíname ho odhadovať
Pri komunikácii s druhými ľuďmi nemáme priamy prístup k ich mysli. Vidíme ich správanie, počujeme ich slová alebo čítame to čo napísali, ale samotný zámer zostáva niečím, čo z dostupných informácií odhadujeme. Psychológia sa týmto procesom zaoberá okrem iného vo výskume perspektívy druhého človeka a pripisovania mentálnych stavov a zámerov. Výskum Nicholasa Epleyho a jeho kolegov ukázal, že keď sa pokúšame odhadnúť perspektívu niekoho iného jedným z východísk býva naša vlastná perspektíva. Až následne ju korigujeme podľa toho, čo vieme o druhom človeku. Táto korekcia však nemusí byť vždy úplná.

To je pre interpretáciu komunikácie veľmi zaujímavé. Pri odhadovaní zámeru druhého človeka totiž vychádzame aj zo svojej vlastnej perspektívy. Vieme, čo sme s daným človekom zažili, čo o nás vie, aký vzťah medzi nami existuje alebo existoval, a ktoré udalosti máme spoločné. Oveľa menej však vieme o všetkom ostatnom, čo mohlo druhého človeka priviesť k tomu, čo povedal, napísal alebo zdieľal. Oveľa menej však vieme o všetkom ostatnom čo mohlo druhého človeka priviesť k tomu, čo povedal, napísal alebo zdieľal. Nevieme, čo nedávno čítal, aký rozhovor viedol, akú otázku mu niekto položil, aký príbeh počul, čo ho zaujalo pri práci alebo čo pozoroval vo svojom okolí. Nevieme ani aké skúsenosti nazbieral počas svojho života. A už vôbec nemusíme vedieť, či pri svojich slovách alebo konaní myslel na konkrétneho človeka.

Vzniká tak informačná nerovnováha: o vlastnom príbehu vieme veľmi veľa, o tom, čo viedlo druhého človeka k jeho slovám či konaniu, vieme často veľmi málo.

A práve do tohto neznámeho priestoru vstupuje interpretácia.

Ak druhého človeka osobne poznáme, úvaha, že jeho slová alebo konanie môžu nejako súvisieť aj s nami, nemusí byť sama o sebe nelogická. Pozná nás a môže poznať aj niektoré naše skúsenosti. Zaujímavý posun však nastáva vo chvíli, keď sa možnosť začne meniť na istotu.
„Možno tým myslel aj mňa." Sa zmení na „Tým myslel mňa". A niekedy až na „Viem, že to bolo o mne."

Medzi týmito výrokmi je však podstatný rozdiel. Prvý pripúšťa jednu z viacerých možností. Ďalšie už hovoria o vnútornom zámere druhého človeka ako o skutočnosti. Pocit presvedčenia pritom môže byť veľmi silný. Sila presvedčenia však sama osebe nie je dôkazom správnosti interpretácie.

Keď skúsenosť druhého človeka vztiahneme na seba

Situácia môže byť ešte zložitejšia, ak druhý človek vôbec nehovorí o nás ani o našich vlastnostiach, ale opisuje svoje vlastné prežívanie.

Človek môže hovoriť alebo písať o tom, čo cítil, čoho sa obával, čomu veril, prečo v určitej situácii zotrvával, ako naňho určité obdobie pôsobilo alebo ako mu skúsenosť zmenila pohľad na seba či na svet. Toto všetko sú výpovede o jeho vlastnom prežívaní.

Môžeme však urobiť ďalší interpretačný krok. Začneme uvažovať nielen nad tým, čo druhý človek prežíval, ale aj nad tým, kto alebo čo bolo podľa neho príčinou jeho prežívania. A ak ho osobne poznáme, môžeme medzi možné príčiny alebo aktérov zaradiť aj seba. K tomu, čo druhý človek skutočne povedal alebo napísal, tak postupne pridávame ďalšie významy, ktoré už pochádzajú z našej vlastnej interpretácie.

Časť významu už neprichádza zo samotného obsahu komunikácie, ale z našej interpretácie. Preto je užitočné rozlišovať medzi troma otázkami:
- Čo druhý človek skutočne povedal alebo napísal?
- Čo som z jeho slov vyvodil ja?
- Aký zámer som mu na základe toho pripísal?
Tieto tri odpovede nemusia byť vždy totožné.

Negatívny obsah pridáva ďalšiu vrstvu
Osobitne zaujímavá situácia nastáva vtedy, keď obsah komunikácie vnímame negatívne a zároveň odmietame, že by opisované vlastnosti alebo správanie patrili nám. S obsahom sa teda nestotožňujeme. Napriek tomu môžeme sami seba považovať za človeka, ktorého mal ten druhý na mysli.

Vety „taký nie som" a „toto bolo o mne" si nemusia psychologicky odporovať. Prvá vyjadruje predstavu človeka o sebe. Druhá jeho predstavu o tom, čo si o ňom myslí niekto iný.

A práve tá druhá už nie je poznaním vlastnej mysle. Je interpretáciou mysle druhého človeka.

Interpretácia nie je dôkaz zámeru
To neznamená, že naše interpretácie sú nevyhnutne nesprávne. Niekedy môžeme zámer druhého človeka odhadnúť veľmi presne. Podstatný je rozdiel medzi možnosťou a poznaním.

Bez ďalších informácií zostáva druhé tvrdenie interpretáciou. Možno práve preto stojí za to pri silnom pocite, že niečí text, príspevok, poznámka alebo dokonca vtip smeruje k nám, na chvíľu oddeliť to, čo vieme, od toho, čo sme si vyložili.

Naša interpretácia môže byť správne. Ale môže byť aj iba jednou z viacerých možností.

Pretože medzi tým, čo niekto povedal alebo napísal, tým, čo sme v jeho slovách našli, a tým, čo sme presvedčení, že nimi zamýšľal, môže byť oveľa väčší rozdiel, než si pri prvom čítaní – alebo počúvaní - uvedomujeme.

Nie všetko, čo sa okolo nás deje, musí byť o nás.

Použitá literatúra:
Epley,N.,Keysar,B., Van Boven, L.,&Gilovich,T.(2004).
Perspective taking as egocenic anchoring and adjustment. Journal of Personality and Social Psychology,87(3),327-339.
DOI:10,1037/0022-3514.87.3.327.

Kruger,J.,Epley,N.,Parker,J.,&Ng,Z.-W.(2005)
Egocentrism over e-mail:Can we communicate as well as we think?Journal of Personality and Social Psychology, 89(6),925-936.
DOI:
10.1037/0022-3514.89.6.925.

Nickerson,R.S.(1998)
Confirmation bias:A ubiquitous phenomenon in many quises. Review of General Psychology, 2(2),175-220.
DOI:
10.1037/1089-268.0.2.175.

Gilovich,T,.Medvec,V.H.,&Savitsky,K.(2000)
The spotlight effect in social judgment: An egocentric bias in estimates of the salience of ones own actions nd appearance. Journal of Personality and Social Psychology, 78(2),211-222.
DOI:
10.1037/0022-351.4.78.2.211.

Najčastejšie otázky:
1. Prečo mám pocit, že sa poznámky alebo príspevky druhých týkajú práve mňa?
Pretože pri interpretácii komunikácie vychádzame aj z vlastných skúseností, vzťahov a informácií, ktoré mám k dispozícii. Ak človeka poznáme, ľahko môžeme jeho slová spojiť s tým, čo medzi nami existuje alebo existovalo. To však ešte neznamená, že jeho zámer skutočne smeroval k nám.

2. Prečo si niekedy myslím, že niekto naráža na mňa, aj keď ma jeho slová nevystihujú?
Pretože môžeme oddeliť predstavu o sebe od predstavy o tom, čo si o nás myslí druhý človek. Môžeme si teda súčasne myslieť: „Taký nie som" a zároveň „On si myslí, že taký som." Druhé tvrdenie je však už našou interpretáciou mysle a zámeru druhého človeka.

3. Ako zistím, či bola poznámka, status alebo článok naozaj o mne?
Samotný pocit istoty nestačí. Pomáha oddeliť to, čo bolo skutočne povedané alebo napísané, od toho, čo sme si z toho vyvodili. Bez ďalších informácií môže by naše vysvetlenie správne, ale stále zostáva jednou z viacerých možností.

Článkom vás sprevádzala
PhDr. Elena Marchallé sa venuje sociálnej práci, arteterapii a tvorivej práci s ľuďmi. V Magazíne Marchallé prináša odbornopopulárne témy z oblasti medziľudských vzťahov, prežívania a každodenného života.