Prečo niektorí ľudia potrebujú druhých ponižovať?

Prečo niektorí ľudia potrebujú druhých ponižovať?

Keď nás niekto opakovane zhadzuje, zosmiešňuje alebo nám dáva pocítiť, že sme menej, prirodzene sa pýtame: „Prečo to robí?" Niekedy však oveľa dôležitejšia otázka znie: „Čo jeho správanie robí so mnou?" Ponižovanie totiž časom môže ovplyvniť nielen to ako sa pri druhom človeku cítime, ale aj to, ako začneme vnímať sami seba.

Keď problém naozaj nezačína vo mne
Poznáte ten pocit, keď sa pri niekom začnete cítiť menší?
Môže to byť človek, ktorý vás pred ostatnými opraví spôsobom, pri ktorom sa všetci zasmejú. Môže to byť partner, ktorý presne vie, ktorú vašu slabinu vytiahnuť vo chvíli, keď sa pohádate. Kolega, ktorý vaše nápady zľahčuje, ale o chvíľu ich sám prezentuje ako samozrejmé. Nadriadený, ktorý vám nedá spätnú väzbu medzi štyrmi očami, ale upozorní na vašu chybu pred ostatnými. Alebo pedagóg, ktorý pred celou triedou otvorí niečo z vášho súkromia, hoci to s vyučovaním vôbec nesúvisí. Možno vám pred spolužiakmi povie, že od vás na začiatku očakával oveľa viac a jeho očakávania sa postupne rozplývajú, že niečo, čo by ste už mali vedieť stále neviete. Je možné, že sú jeho výhrady k vášmu výkonu dokonca oprávnené. Možno naozaj potrebujete viac cvičiť, učiť sa, pripraviť sa alebo niečo zlepšiť. Ale aj oprávnená kritika sa dá povedať bez toho, aby človeka ponížila.

Niekedy nás nezraní samotná informácia, že sme niečo nezvládli. Zraní nás spôsob, akým nám ju niekto odovzdá – a miesto, ktoré si na to vyberie.

Keď sa ku nám niekto správa zraňujúco, často začneme hľadať príčinu najskôr v sebe. Premýšľame, čo sme urobili zle, či sme príliš citliví, či sme niečo nepochopili alebo či si kritiku predsa len nezaslúžime. Lenže nie každá nepríjemná reakcia druhého človeka je odpoveďou na naše správanie. Niekedy problém naozaj nezačína vo mne. Niekedy sa ku mne niekto jednoducho správa zle.

Ponižovanie môže mať rôzne podoby. Nemusí ísť iba o otvorené urážky či krik. Môže sa skrývať v posmechu, ironických poznámkach, znevažovaní našich schopností, vzhľadu či rozhodnutí, v zosmiešňovaní pred inými ľuďmi alebo v neustálom pripomínaní našich chýb. Niekedy je také nenápadné, že ho dlho nazývame humorom, úprimnosťou alebo kritikou.

Rozdiel však často spoznáme podľa toho, čo po slovách druhého človeka zostáva. Oprávnená kritika môže byť nepríjemná, ale dáva nám informáciu, s ktorou môžeme pracovať. Ponižovanie neútočí iba na to čo sme urobili. Útočí na našu hodnotu. Je rozdiel medzi vetami „Toto sa ti nepodarilo" a „Ty nikdy nič poriadne neurobíš." Prvá hovorí o konkrétnej situácii. Druhá začína vytvárať príbeh o tom, kým sme.
A práve tam môže začať skutočný problém. Nie v okamihu, keď o nás niekto povie niečo zraňujúce, ale vo chvíli, keď jeho hlas začne postupne znieť aj v našej vlastnej hlave.

Prečo niektorí ľudia potrebujú druhých ponižovať?
Za ponižovaním nemusí byť vždy vedomý zámer ublížiť. Niekedy človek ani nevníma, aký účinok majú jeho slová. Vyrastal možno v prostredí, kde sa takto komunikovalo, tvrdosť sa považovala za spôsob výchovy a zosmiešňovanie za humor. To však nemení nič na tom, čo jeho správanie spôsobuje druhému.

Inokedy môže byť ponižovanie spôsob, ako si človek vytvára pocit prevahy. Keď zmenší druhého, sám sa na chvíľu cíti väčší. Keď spochybní jeho schopnosti, postavenie či hodnotu, posilní tým svoju vlastnú pozíciu.

A potom existujú situácie, v ktorých sa ku tomu pridáva moc.

Pedagóg má moc hodnotiť žiaka. Nadriadený zamestnanca. Rodič rozhoduje o mnohých veciach v živote dieťaťa. Lekár má odbornú autoritu voči pacientovi. V každom takomto vzťahuje je prirodzená určitá nerovnováha – a práve preto veľmi záleží na tom, ako človek svoju pozíciu používa.

Právo hodnotiť výkon totiž nie je právom ponižovať človeka.

Učiteľ môže povedať, že žiak nie je pripravený. Nadriadený môže povedať, že práca nebola urobená dobra. Môžu požadovať zlepšenie, pomenovať chybu, nastaviť hranice alebo dôsledky. Nemusia a nemali by však pri tom človeka zosmiešniť, zahanbiť pred ostatnými, vstupovať do jeho súkromia alebo z jednej chyby vytvoriť súd o jeho schopnostiach či hodnote.

A niekedy je práve poníženie nástrojom moci. Nie preto, aby sa druhý niečo naučil alebo niečo zlepšil, ale aby vedel, "kde je jeho miesto". Človek, ktorý sa cíti neistý, zahanbený alebo malý, sa totiž často oveľa menej bráni.

Ale prečo tomu začneme veriť?
Možno si poviete: „Veď keď viem, že sa ku mne niekto správa zle, prečo si jeho slová jednoducho nepripustím?"
Keby to bolo také jednoduché, ponižovanie by nemalo takú moc. Jedna nepríjemná poznámka od človeka, ktorého názor pre nás nič neznamená, môže o pár hodín zmiznúť. Úplne iné je, keď rovnaké posolstvo počúvame opakovanie – najmä od niekoho, koho máme radi, od koho sme závislí alebo koho považujeme za autoritu.

Najskôr možno vieme, že to nie je pravda. Potom začneme pochybovať. A postupne už nemusí byť nablízku ani človek, ktorý nás ponižoval. Jeho „prácu" začneme robiť zaňho.
Pred skúškou si povieme, že to určite nezvládneme. Predtým, než vyslovíme svoj názor, si ho radšej necháme pre seba. Neprihlásime sa o príležitosť, pretože „na to asi nemáme". Ospravedlňujeme sa aj za veci, za ktoré sa ospravedlňovať nemusíme. A keď sa nám niečo nepodarí, v hlave sa okamžite ozve známa veta: „Veď som to vedela. Nie som dosť dobrá."

Cudzí hlas sa stal našim vnútorným hlasom.

Čí hlas počujem, keď o sebe pochybujem?
Niekedy o sebe vyslovujeme vety s takou samozrejmosťou, až máme pocit, že sú naše.
Nie som dosť dobrá. Na toto nemám. Vždy všetko pokazím. Som príliš citlivá. Radšej budem ticho, aby som zase nepovedala niečo hlúpe.
Ale čo ak niektoré z týchto viet vôbec nevznikli v nás? Je možné, že ich kedysi vyslovoval rodič. Partner. Učiteľ. Nadriadený. Niekto, koho názor bol pre nás dôležitý alebo kto mal v našom živote moc. A možno sme ich počuli tak často, až sme jedného dňa prestali vnímať odkiaľ prišli. Začali sme ich považovať za pravdu o sebe.

Skúste sa preto pri najbližšej chvíli, keď sa vo vás ozve podobná veta, na okamih zastaviť a spýtať sa:
Je toto naozaj môj názor na seba? Alebo som sa na seba len naučila pozerať očami niekoho iného?

Je možné, že zistíte, že človek, ktorého hlas už dávno nepočujete nahlas, má stále prekvapivo veľký priestor vo vašej hlave.

Kritika hovorí o tom, čo som urobila.
Ponižovanie o tom, kto som.

Nie každá kritika je útokom. A nie všetko, čo nás zabolí je ponižovanie. Niekedy sme naozaj urobili chybu, niečo sme zanedbali, nezvládli, nevedeli alebo mohli urobiť lepšie. Schopnosť prijať takúto spätnú väzbu patrí k dospelosti a k nášmu rastu. Rozdiel je v tom, čo sa hodnotí.

„Na dnešnú hodinu nie si dostatočne pripravená." Je informácia o konkrétnom výkone.
„Od teba som čakal oveľa viac. Začínam zisťovať, že na to asi nemáš." Už môže zasahovať oveľa ďalej než k jednej nepripravenej hodine.
Jedno nám hovorí toto potrebuješ zlepšiť.
Druhé v nás môže zanechať: s tebou niečo nie je v poriadku.

A práve tento rozdiel je dôležité naučiť sa rozpoznávať. Pretože môžeme prijať zodpovednosť za svoju chybu bez toho, aby sme prijali poníženie.

Môžem uznať, že som niečo nezvládla, a zároveň odmietnuť predstavu, že to vypovedá o mojej hodnote.

Čo si z toho vezmem – a čo vrátim tam, kam to patrí?

Nemáme moc rozhodovať o tom, ako s nami budú všetci ľudia hovoriť. Máme však možnosť postupne rozhodovať o tom, ktoré ich slová si necháme ako súčasť svojho obrazu o sebe. To neznamená presviedčať sa, že sme úžasní vo všetkom. Sebapoznanie nie je vytváranie krajšej ilúzie o sebe. Je to schopnosť povedať: Áno, toto sa mi nepodarilo. Áno v tomto sa potrebujem zlepšiť. Áno, možno som urobila chybu.
Ale toto všetko ešte stále nie je odpoveď na otázku, akú mám ako človek hodnotu.
Pravdepodobne tu sa začína meniť vzťah k ponižovaniu. Nie tým, že nás už nikdy nič nezraní. Ale tým, že prestaneme každému človeku, ktorý o nás vysloví nejaký súd, automaticky odovzdávať právo určovať, kým sme.

Keď si uvedomím, že ma niekto ponižuje
Uvedomiť si, že spôsob, akým s nami niekto zaobchádza, nie je v poriadku, ešte automaticky neznamená vedieť, čo s tým urobiť.

Niekedy sa môžeme ozvať okamžite. Inokedy nás situácia zaskočí natoľko, že nenájdeme slová. A niekedy sme vo vzťahu, v ktorom má druhý človek väčšiu moc a otvorene sa voči nemu postaviť vôbec nie je jednoduché. Preto nemusíme od seba očakávať, že budeme mať vždy pripravenú správnu odpoveď. Aj jednoduché vnútorné pomenovanie môže byť začiatkom.
Toto, čo sa práve stalo, ma ponížilo. A to, že som sa v tej chvíli neozvala, neznamená, že to bolo v poriadku.

Hranica nemusí byť hádka
Keď hovoríme o hraniciach, niekedy si predstavujeme veľkú konfrontáciu. Pevný hlas, dokonalú vetu a druhého človeka, ktorý po našom vysvetlenú pochopí, čo urobil, ospravedlní sa a už to nikdy nezopakuje.
Realita býva podstatne menej elegantná.
Hranicou môže byť jednoduché: „O tomto sa nechcem rozprávať pred ostatnými."
„Ak máte výhrady k mojej práci, rada si ich vypočujem, ale prosím medzi štyrmi očami".

A niekedy hranicou nie je veta. Je ňou rozhodnutie neobhajovať sa pri každej poznámke. Odísť z rozhovoru. Obmedziť kontakt. Požiadať o pomoc niekoho staršieho. Alebo si priznať, že určitý vzťah nám ubližuje viac, než sme si doteraz dovolili vidieť.

Nie vždy máme rovnakú možnosť brániť sa
Je jednoduchšie povedať „postavte sa za seba", než to skutočne urobiť.

Študent je závislý od hodnotenia pedagóga. Zamestnanec od svojho nadriadeného. Dieťa od rodiča. Človek môže mať strach z následkov, zo zhoršenia situácie, zo zosmiešnenia alebo jednoducho z toho, že mu nikto neuverí.

Preto by sme nemali svoju vlastnú hodnotu merať ani podľa toho, ako dokonale sme sa dokázali ubrániť.

To, že sme zostali ticho, nemusí znamenať slabosť. Možno sme boli zaskočení. Možno sme v tej chvíli nevedeli, čo povedať. Alebo sme si potrebovali najskôr sami uvedomiť, čo sa vlastne stalo. Nezriedka budeme potrebovať podporu niekoho ďalšieho. Dôležité je, aby sme zo svojej bezmocnosti v jednej konkrétnej chvíli neurobili ďalší dôvod na ponižovanie seba samých.

Nemusím dokazovať, že druhý človek je zlý
A je tu ešte jedna pasca. Keď nás niekto zraňuje, môžeme mať potrebu pochopiť ho. Zistiť, prečo to robí. Či je neistý, nespokojný, zranený alebo sa takto správali kedysi ku nemu. Porozumenie môže byť užitočné. Ale porozumieť niečiemu správaniu neznamená, že ho musíme ospravedlniť.
Nemusíme ani rozhodnúť, či je druhý človek „dobrý" alebo „zlý", aby sme si dovolili povedať: Takto sa ku mne správať nemôžeš. Môžeme rozumieť jeho príbehu a zároveň chrániť ten svoj. Vrátiť sa k vlastnému hlasu. Najdôležitejšou hranicou napokon nie je tá, ktorú vyslovíme smerom k druhému človeku.
Je to hranica, ktorú vytvoríme medzi jeho hodnotením a svojim vlastným obrazom o sebe.

Môžeme sa preto začať pýtať:
Čo z toho, čo o mne povedal, je konkrétna informácia, s ktorou môžem pracovať?
Čo je jeho interpretácia?
Čo bolo povedané spôsobom, ktorý ma mal zahanbiť alebo zosmiešniť?
A čomu z toho som začala veriť, hoci to nikdy nebola pravda o mne?

Pretože cieľom nie je dostať sa do bodu, keď nám už nikto nikdy nedokáže ublížiť. Je ním niečo oveľa reálnejšie:

Aby hlas druhého človeka nebol hlasnejší, než ten náš.

A čo si z toho odniesť?
Nemôžeme ovplyvniť všetko, čo o nás druhí povedia. Môžeme sa však postupne učiť rozlišovať, čo z ich slov patrí nám a čo môžeme nechať im.
Môžeme prijať kritiku, poučiť sa z chyby a niečo na sebe zmeniť. Nemusíme však spolu s kritikou prijať aj poníženie.

Preto nie každý, kto nás hodnotí, dostáva právo definovať nás.

Stojí za to položiť si na záver jedinú otázku:
Čí hlas chcem počuť, keď premýšľam o tom, kým som?

Najčastejšie otázky:
1. Ako spoznám, že ma niekto ponižuje a nejde iba o kritiku?
Kritika sa týka konkrétneho správania, rozhodnutia alebo výkonu a môže nám pomôcť niečo zlepšiť.
Ponižovanie zasahuje našu dôstojnosť a často v nás zanecháva pocit, že problémom nie je to, čo sme urobili, ale my sami.

2. Prečo niektorí ľudia ponižujú druhých?
Dôvodov môže byť viac – potreba prevahy, vlastná neistota, naučený spôsob komunikácie alebo zneužívania mocenskej pozície. Porozumieť dôvodu však neznamená ponižujúce správanie ospravedlniť.

3. Čo mám robiť, keď ma ponižuje človek, ktorý má nado mnou moc?
Nemusíme reagovať vždy okamžite. Ak je druhý človek v pozícii, v ktorej môže ovplyvniť naše hodnotenie, prácu alebo inú dôležitú súčasť nášho života, ozvať sa nemusí byť jednoduché. Môžeme si najskôr pomenovať, čo sa stalo a podľa situácie nastaviť hranicu, požiadať o rozhovor medzi štyrmi očami alebo vyhľadať podporu ďalšieho človeka. To, že sme sa v danej chvíli neozvali, neznamená, že také správanie bolo v poriadku.

4. Ako prestať veriť ponižujúcim slovám, ktoré som o sebe počúvala?
Prvým krokom môže byť všimnúť si, ktoré negatívne vety o sebe opakujeme a položiť si otázku, odkiaľ vlastne pochádzajú. Cudzie hodnotenie, ktoré sme časom prijali za svoje, nemusí byť pravdou o nás.

Kto vás článkom sprevádzal:
PhDr. Elena Marchallé
Výtvarníčka, terapeutka, ktorá vo svojej práci prepája tvorivosť, sebapoznanie a priestor pre vnútorné zastavenie. V Magazíne Marchallé otvára témy, ktoré nás pozývajú lepšie porozumieť sebe, svojim pocitom a vzťahom s druhými.

Mohlo by vás zaujímať:
Prečo mám problém robiť niečo, v čom nie som až taká dobrá?
- čo ak nemusíme robiť veci preto, aby sme v nich boli dobrí, ale jednoducho preto, že nám je pri nich dobre.
Prečo ma trápi, čo si o mne myslia druhí?
Prečo poviem áno, aj keď chcem povedať nie?