Prečo ma tak trápi, čo si o mne myslia druhí?

Stalo sa Vám niekedy, že ste si večer prehrávali v hlave dookola jeden rozhovor a premýšľali ste, či ste nepovedali niečo zle?

Alebo ste sa báli zverejniť príspevok na sociálnej sieti, pretože ste rozmýšľali, čo si o vás pomyslia ostatní?

Ak áno, nie ste v tom sami.

Posledné dni čítam knihu Nechajte to tak od Mel Robbins. Pri jednej kapitole som sa musela pousmiať. Nie preto, že by bola vtipná, ale preto, že som v nej našla svoje bývalé ja.

Aj ja som kedysi oveľa viac premýšľala nad tým, čo si o mne pomyslia druhí. Či som niečo nepovedala zle. Či som niekoho nesklamala. Či budem a som dosť dobrá.

A viete čo bolo na tom najťažšie? Ani som si neuvedomila, že som postupne začala žiť viac podľa predstáv druhých ako podľa svojich vlastných.

Tak veľmi som chcela, aby boli spokojní ľudia okolo mňa, že som postupne prestávala počúvať samu seba. Akoby bolo dôležitejšie, čo si myslia ostatní, než to čo cítim ja sama.

Až po čase som si uvedomila niečo veľmi dôležité.

Každý človek má inú predstavu o tom, ako by mal vyzerať náš život. Jeden si myslí že by sme mali viac pracovať. Iný, že by sme mali viac oddychovať. Niekto by nás chcel odvážnejších. Iný pokojnejších. 

Ak by sme sa snažili vyhovieť všetkým, veľmi rýchlo by sme zistili, že je to nemožné. A popri tom všetkom by sme mohli zabudnúť na jednu jedinú predstavu, ktorá je naozaj dôležitá.

Na tú našu.

A práve tam, podľa mňa začína vnútorná únava. Keď sa príliš dlho snažíme byť tým, kým nás chcú mať ostatní.

Dnes sa na to pozerám inak. Možno aj preto ma táto kapitola zaujala viac. Veľmi pekne vysvetľuje, prečo máme potrebu kontrolovať názory druhých a prečo nás táto snaha stojí toľko psychickej energie. 

Myslím si, že je to téma, ktorá sa dotýka oveľa viac ľudí, než si pripúšťame.

"Jediný človek, ktorého môžeš skutočne ovplyvniť, si ty sám." - Mel Robbins, Nechajte to tak

Keď som si túto vetu prečítala, uvedomila som si aké zvláštne to vlastne je. Toľko energie venujeme snahe, ovplyvniť niečo, čo nikdy nebude v našich rukách. Názory druhých. Ich očakávania. Ich reakcie. A pritom jediné, čo máme skutočne moc riadiť či kontrolovať je to, ako na ne zareagujeme my.

Môžeme byť milí. Môžeme byť slušní. Môžeme robiť svoju prácu najlepšie ako vieme. No stále sa nájde niekto, komu sa nebudeme páčiť. A naopak, niekto nás bude mať rád presne takých, akí sme.

Čím som staršia, tým viac si uvedomujem jednu vec. Ľudia sa na nás nepozerajú len cez, to čo robíme. Pozerajú sa na nás cez svoj vlastný život. Cez svoje skúsenosti. Cez svoje zranenia. Cez svoje očakávania. Dvaja ľudia môžu vidieť tú istú situáciu úplne inak. Nie preto, že jeden z nich má pravdu a druhý nie. Ale preto, že každý z nich nesie iný príbeh.

A keď si toto uvedomíme, zrazu nám začne dochádzať, ako zbytočne náročné je snažiť sa kontrolovať názory druhých.

Viete čo je na tom celom najťažšie?

Že táto kontrola nás stojí obrovské množstvo energie. Premýšľame, čo povedať. Ako to povedať. Či sme niekoho neurazili. Či sme niečo nemali urobiť inak. A večer si povieme, že sme veľmi unavení ... Lenže nie vždy nás unaví práca. Niekedy nás oveľa viac vyčerpá naša vlastná hlava. 

Myslím si, že pokoj neprichádza vtedy, keď sa naučíme vyhovieť všetkým. Pokoj prichádza vtedy, keď prijmeme, že názory druhých jednoducho nevieme riadiť. 

A vlastne ani nemusíme ...

Úplne stačí, keď budeme žiť v súlade sami so sebou. Keď budeme robiť veci s úctou, slušnosťou a dobrým úmyslom. To ostatné už nepatrí nám. 

A práve tam sa začína skutočná sloboda.

Keď dnes večer zostanete na chvíľu sami so sebou, skúste si položiť jednu otázku:

Žijem život podľa svojich predstáv ... alebo podľa predstáv niekoho iného.

Ak ste sa pri čítaní tohto článku našli a máte pocit, že vás podobné myšlienky sprevádzajú dlhodobo, možno je čas dopriať oddych svojej mysli. Viac o terapii Access Bars a o tom, ako prebieha stretnutie nájdete tu.