Prečo sa neviem zmeniť, aj keď už nechcem byť taká ako kedysi?

Prečo sa neviem zmeniť, aj keď už nechcem byť taká ako kedysi?

Som naozaj taká, alebo som sa takou kedysi potrebovala stať?

Možno už nechcete byť tou, ktorá musí všetko zvládnuť sama. Chceli by ste si niekedy dovoliť nevládať, oprieť sa o niekoho, požiadať o pomoc. A predsa, keď sa Vás niekto opýta: „Potrebuješ pomôcť?", automaticky odpoviete: „Nie, zvládnem to."

Možno už nechcete mať všetko pod kontrolou. Viete, že by sa nič strašné nestalo, keby veci nešli presne podľa plánu. A predsa Vás každá nečakaná zmena znervózni a Vy začnete okamžite premýšľať, ako dostať všetko zase do svojich rúk.

Možno už nechcete byť tou, ktorá svoje pocity schováva. Viete, že Vás niečo zranilo, nahnevalo alebo zabolelo. Chceli by ste to povedať, ale namiesto toho sa usmejete a poviete : „Som v pohode."

Alebo už nechcete byť človekom, ktorý o sebe začne pochybovať zakaždým, keď niekto nesúhlasí. A predsa stačí jeden nesúhlasný pohľad či poznámka – a istota, ktorú ste ešte pred chvíľou cítili, je zrazu preč.

Pravdepodobne si potom kladiete otázku:
Prečo to robím znova, keď už dávno viem, že taká byť nechcem?

Je možné, že Vám dokonca napadne:
Asi som jednoducho taká.

Ale ste naozaj taká? Alebo ste sa takou kedysi potrebovali stať?

Keď niečo robíme celé roky, ľahko začneme veriť, že je to jednoducho súčasť našej povahy. Že sme skrátka takí. Lenže nie všetko, čo robíme dlho, musí hovoriť o tom, kým v skutočnosti sme.

Niektoré spôsoby nášho fungovania vznikajú preto, že nám v určitom období života pomáhajú niečo zvládnuť. Prispôsobiť sa situácii, v ktorej žijeme. Ochrániť sa pred sklamaním alebo zranením. Udržať si pocit bezpečia. Prejsť obdobím, v ktorom jednoducho nie je priestor na to, aby sme boli slabí, neisté alebo sa mohli oprieť o niekoho druhého.

Časom však môžeme zabudnúť, prečo sme sa takto naučili fungovať. Zostane už len spôsob, akým reagujeme – a presvedčenie, že takí jednoducho sme. To, čo dnes považujeme za svoju povahu, tak nemusí byť iba odpoveďou na otázku „Aká som?" Niekedy je v tom ukrytá aj iná otázka: „Čo som kedysi potrebovala, aby som zvládla to, v čom som žila?"

Takéto spôsoby fungovania nevznikajú zo dňa na deň. Často sa vytvárajú postupne, ako odpoveď na prostredie, vzťahy alebo životné okolnosti, v ktorých sa nachádzame. Dieťa sa môže naučiť potláčať svoje potreby, pretože doma nie je priestor na jeho emócie. Dospievajúci človek sa môže naučiť prispôsobovať, aby niekam patril a nebol odmietnutý. V partnerskom vzťahu sa môžeme naučiť mlčať, pretože každý pokus povedať, čo cítime, končí konfliktom. Počas náročného obdobia sa z nás môže stať človek, ktorý všetko drží pevne v rukách, pretože jednoducho nebol nikto iný, kto by to urobil. A niekedy sa naučíme byť silní preto, že sme v určitej chvíli naozaj silní byť museli.

Vtedy nám takýto spôsob fungovania môže pomáhať. Chrániť nás, umožňuje nám prispôsobiť sa, zvládnuť náročnú situáciu alebo pokračovať ďalej. Ťažkosť prichádza neskôr.

Situácia, pre ktorú sme sa určitý spôsob fungovania naučili, sa môže dávno skončiť. Náš spôsob reagovania však zostane.

Čo na to hovorí psychológia?
Z pohľadu psychológie sa mnohé naše spôsoby reagovania formujú učením a opakovanou skúsenosťou. Ak určitá reakcia v minulosti opakovane pomáhala zvládnuť náročnú situáciu, vyhnúť sa konfliktu, získať prijatie alebo si zachovať pocit bezpečia, postupne sa môže upevniť.

To, čo bolo spočiatku vedomou reakciou na konkrétnu situáciu, sa časom môže stať automatickým spôsobom reagovania. Preto niekedy nestačí povedať si „Už to robiť nechcem." Rozumom môžeme veľmi dobre vedieť, že dnes už nemusíme všetko zvládať sami, všetko kontrolovať alebo skrývať, čo cítime. Napriek tomu sa v určitej situácii stará reakcia objaví skôr, než o nej vôbec stihneme premýšľať.

Nie preto, že by sme boli neschopní zmeny. Ale preto, že opakovane používaný spôsob reagovania sa stal naučeným a automatickým. A práve tu sa skrýva jeden z dôvodov, prečo býva zmena taká náročná: nestačí sa iba rozhodnúť, že odteraz budeme reagovať inak.
(Zdroje: Wood &Runger, 2016, Lally et al.,2010)

Keď už viem, prečo to robím, prečo to nestačí?
Niekedy už veľmi dobre rozumieme tomu, odkiaľ naše reakcie prichádzajú. A predsa sa v rozhodujúcej chvíli zachováme presne tak ako predtým. Práve to býva na zmene také frustrujúce. Máme pocit, že keď sme niečo pochopili, mali by sme to už vedieť aj zmeniť.

Lenže porozumieť svojmu správaniu a dokázať v konkrétnej chvíli zareagovať inak sú dve rozdielne veci.

Ak sa Vám to nedarí hneď, neznamená to, že ste neschopní zmeny alebo že s Vami niečo nie je v poriadku. Spôsob, akým ste fungovali celé roky sa nedá jednoducho vypnúť jedným rozhodnutím.

Skúste sa preto na seba nepozerať ako na človeka, ktorému sa opäť niečo nepodarilo . To, že sa vrátite k starej reakcii, ešte neznamená, že sa nedokážete zmeniť. Znamená to, že sa učíte niečo nové tam, kde ste celé roky poznali iba jeden spôsob. A na to potrebujete čas.

Kde sa teda zmena začína?
Zmena nemusí začínať veľkým rozhodnutím: „Odteraz už budem iná."

Často sa začína oveľa nenápadnejšie. Tým, že si začnete všímať chvíle, v ktorých sa Váš starý spôsob reagovania objavuje. Čo sa práve stalo? Čo ste v tej chvíli cítili? Čo Vám prebehlo hlavou? A čo ste urobili automaticky, skôr než ste si vôbec stihli vybrať, ako chcete reagovať?

Prvým krokom nemusí byť to, že svoju reakciu okamžite zmeníte. Prvým krokom môže byť to, že ju začnete spoznávať. Postupne si môžete všimnúť, že sa určitá reakcia objavuje v podobných situáciách. Keď máte pocit, že strácate kontrolu. Keď sa bojíte odmietnutia. Keď máte ukázať zraniteľnosť. Keď potrebujete niekoho požiadať o pomoc.

A práve medzi tým, čo sa stalo, a tým, ako ste zvyknutí reagovať, sa postupne môže vytvoriť malý priestor. Priestor, v ktorom sa môžete zastaviť a položiť si otázku: Potrebujem dnes ešte reagovať tak, ako som sa kedysi naučila?

Nemusíte sa zmeniť naraz
Keď si svoju starú reakciu začnete všímať, nemusíte ju zakaždým dokázať zastaviť. A už vôbec nemusíte vedieť okamžite reagovať úplne opačne. Stačí začať malými zmenami.

Ak ste zvyknutí všetko zvládnuť sami, novou skúsenosťou môže byť, že tentoraz prijmete ponúknutú pomoc.

Ak potrebujete mať všetko pod kontrolou, môžete skúsiť nechať jednu vec bez zásahu a chvíľu zostať s neistotou, ktorú to vo Vás vyvolá.

Ak svoje pocity zvyčajne schováte, nemusíte hneď povedať všetko. Niekedy je novým krokom už jednoduchá veta: „Toto mi nebolo príjemné."

Každá takáto chvíľa je malou skúsenosťou, že tentoraz môžete reagovať aj inak. Nie preto, že to, ako ste reagovali kedysi, bolo nesprávne. Vtedy Vám tento spôsob mohol pomáhať zvládnuť to, v čom ste žili.
Dnes si však môžete postupne vytvárať aj iné možnosti.

Keď sa stará reakcia vráti
Budú chvíle, keď si svoj starý spôsob reagovania všimnete až potom, čo sa stane. A budú aj také, keď ho spoznáte, no napriek tomu zareagujete presne tak ako kedysi.

To neznamená, že ste späť na začiatku. Zmena nebýva priamou cestou od starého k novému. Niekedy sa nám podarí zastaviť, inokedy nie. Dôležité je, že postupne začíname svoju reakciu spoznávať a získavame možnosť rozhodnúť sa inak.

To, že ste dnes zareagovali po starom, nevymazáva všetky chvíle, keď ste už dokázali reagovať inak.

Skúste sa na chvíľu zastaviť:

- Ktorý spôsob svojho fungovania už dnes nepotrebujete, hoci Vás kedysi mohol chrániť alebo Vám pomáhal zvládať náročné obdobie?
- V ktorých situáciách sa Vaša „stará verzia" ozýva najčastejšie?
- Čo malé by ste mohli nabudúce urobiť inak – nie preto, aby ste sa zmenili na niekoho iného, ale aby ste si dovolili reagovať viac podľa toho, kým ste dnes?

Keď chcete ísť o kúsok hlbšie
Niektoré odpovede nájdeme sami. Pri iných potrebujeme bezpečný priestor, v ktorom sa môžeme zastaviť a pozrieť sa na seba trochu inak.

Aj tvorivý a sebapoznávací proces môže byť jednou z ciest, ako si všimnúť to, čo pri bežnom premýšľaní zostáva skryté – svoje prežívanie, opakujúce sa spôsoby reagovania aj to, čo dnes potrebujeme.

V Marchallé je pripravený priestor pre arteterapiu , v ktorej tvorbu sprevádza rozhovor a reflexia vlastného prežívania.

Nie preto, aby ste sa stali niekým iným. Ale, aby ste mohli lepšie spoznať človeka, ktorým ste dnes.

A čo ak už nemusíte byť tou, ktorou ste kedysi potrebovali byť?
Keď sa najbližšie pristihnete pri starej reakcii, skúste sa na seba nepozerať s výčitkou. Skúste sa namiesto toho na chvíľu zastaviť.

To ako ste sa naučili fungovať malo svoj príbeh. Niektoré spôsoby Vám kedysi mohli pomôcť zvládnuť obdobia, vzťahy či situácie, v ktorých ste ich potrebovali. Dnes však môžete postupne zisťovať, ktoré z nich Vám ešte slúžia, a ktoré už môžete nechať odísť.

Preto otázka nemusí znieť iba: „Prečo sa neviem zmeniť?"
Môže znieť aj: „Kým môžem byť, keď už nemusím byť tou, ktorou som sa kedysi potrebovala stať?"

Mohlo by Vás zaujímať aj:

Prečo hovorím áno, keď chcem povedať nie? - Keď sa starý spôsob fungovania ozýva práve vo chvíli keď by ste chceli nastaviť hranicu.

Prečo si lásku musím zaslúžiť? - O tom, prečo niekedy dávame, prispôsobujeme sa alebo sa snažíme byť "dosť", aj keď nás to už vyčerpáva.

Arteterapia - Tvorivý a sebapoznávací proces sprevádzaný rozhovorom a reflexiou vlastného prežívania.

Kto Vás článkom sprevádza?

PhDr. Elena Marchallé

Vo svojej práci vytváram priestor pre zastavenie, sebapoznávanie a hlbšie porozumenie tomu, čo prežívame. Venujem sa individuálnej práci s klientmi, arteterapii a témam, ktoré sa dotýkajú nášho prežívania, vťahov a spôsobov, akými sme sa počas života naučili fungovať.

"Marchallé" je pre mňa miestom, kde môžeme na chvíľu spomaliť, obrátiť pozornosť k sebe a lepšie porozumieť tomu, čo sa v nás deje.