Prečo poviem ÁNO keď chcem povedať NIE?

Prečo poviem ÁNO, aj keď chcem povedať NIE?

... a opäť som povedala ÁNO. Dokonca som sa pri tom usmiala. Hoci celé moje vnútro kričalo: „Nie! Nechoď tam."
Môj žalúdok to vedel. Moje telo to vedelo. Ja som to vedela tiež. Vedela som, že sa vrátim domov unavená. Že sa tam opäť nebudem cítiť dobre. Že si opäť vypočujem, čo všetko by som už mala mať. Čo by som mala robiť. Aká by som mala byť. A že sa vrátim domov s pocitom, že nie som dosť dobrá. Nie dosť úspešná Nie dosť šikovná. Nie dosť ...
A napriek tomu som sa usmiala. A povedala: „Áno, prídem."

Prečo?

Prečo je niekedy jednoduchšie povedať áno druhým ... ako povedať nie v prospech seba?

Čo o tom hovorí psychológia?
Keď opakovane hovoríme ÁNO, hoci vnútri cítime NIE, nemusí to znamenať, že sme príliš dobrí alebo príliš ochotní. Veľmi často sa za tým skrýva strach. Strach, že niekoho sklameme. Že nás odmietne. Že si o nás bude myslieť niečo zlé. Alebo, že prestaneme byť dosť dobrí.

Takéto správanie sa väčšinou nevytvorí zo dňa na deň. Ak sme dlhé roky zažívali, že pochvala, prijatie alebo pokoj vo vzťahoch prichádzali najmä vtedy, keď sme vyhoveli druhým, náš mozog si mohol vytvoriť jednoduché pravidlo: Keď poviem áno, budem prijatý. Keď poviem nie, môžem o prijatie prísť.

A preto niekedy povieme áno ešte skôr, ako si vôbec stihneme položiť otázku: Čo vlastne chcem ja?

Čo sa s tým dá robiť?
Ak ste už niekedy hľadali odpoveď na otázku, prečo neviete povedať NIE, pravdepodobne ste sa stretli s radami ako:
- Naučte sa hovoriť nie.
- Stanovte si hranice.
- Myslite viac na seba.
- Nebojte sa odmietnuť.

Lenže človek, ktorý nevie povedať NIE, to všetko už dávno vie. Je veľmi pravdepodobné, že ho to trápi. Že si to opakovane vyčíta. Že sa cíti neslobodne. A možno má dokonca pocit, že nerešpektuje sám seba.
Keby to bolo také jednoduché, tento článok by ste pravdepodobne vôbec nepotrebovali čítať.

Problém totiž často nie je v tom, že nevieme, čo máme urobiť. Problém je v tom, že v tej chvíli nedokážeme urobiť niečo, čo je v rozpore s tým, ako sme sa celé roky učili fungovať. Každý z nás má svoj vlastný príbeh. Niekto sa naučil, že musí vyhovieť, aby bol prijatý. Iný sa bojí konfliktov. Ďalší nechce nikoho sklamať. Preto neexistuje jedna univerzálna rada, ktorá by fungovala pre každého.

Možno je preto lepšie nezačínať otázkou:
„Ako sa naučím hovoriť nie?"

Ale oveľa tichšou otázkou:
„Čo sa vo mne deje tesne predtým ako poviem áno?"

Práve tam sa totiž často skrýva skutočná odpoveď. Možno si všimnete, že sa Vám stiahne žalúdok. Že sa objaví napätie v hrudi. Že máte chuť povedať NIE ..... ale z Vašich úst aj tak vyjde :
„Áno, samozrejme."
Nie preto, že by ste to naozaj chceli. Ale preto, že ste sa to kedysi naučili.

Pravdepodobne sa Vám už niekedy podarilo nájsť výhovorku. Nie preto, že by ste chceli niekoho oklamať. Ale preto, že ste nenašli odvahu povedať jednoducho: „Tentokrát neprídem."
A možno ste nakoniec zostali doma. Lenže pokoj aj tak neprišiel. Namiesto úľavy prišli výčitky.
„Bolo to neslušné."
„Veď ma pozvali s dobrým úmyslom."
„Možno som tam predsa len mala ísť."

A tak sa stane niečo zvláštne. Aj keď si konečne doprajeme čas pre seba, časti si ho nedovolíme naozaj prežiť, pretože ho strávime tým, že obviňujeme sami seba.

Možno teda problém nikdy nebol v tom, že ste zostali doma.
Možno bol v tom, že ste si nedovolili zostať doma aj vo svojej hlave.

Zaujímavé je, že vlastne nemusíte povedať ani ÁNO, ani NIE.
Možno si najprv môžete dovoliť povedať:
„Potrebujem si to premyslieť."

Alebo

„Dám Vám vedieť zajtra."

Môže sa to zdať ako maličkosť, no v skutočnosti je to veľká zmena.
Od detstva sme sa učili, že keď sa nás niekto niečo opýta, je slušné hneď odpovedať. A tak často odpovedáme skôr, ako vôbec stihneme započuť sami seba. Lenže čas, ktorý si vezmete na premyslenie, nie je prejavom neúcty voči druhému človeku. Práve naopak. Hovoríte mu:
„Vašu otázku beriem vážne. Chcem Vám odpovedať úprimne, nie automaticky."
A zároveň tým hovoríte aj sebe:
„Aj moje pocity a moje potreby si zaslúžia priestor."

Je možné, že nakoniec poviete ÁNO a možno poviete NIE.

Na tom až tak nezáleží. Dôležité je, že to už nebude odpoveď zo zvyku. Bude to odpoveď, ktorú ste si vedome vybrali.

Čo sa Vám Vaše telo a myseľ môže snažiť povedať?
Pravdepodobne Vám nechcú povedať, že ste sebeckí. Ani to, že by ste mali začať všetkých odmietať. Možno Vám chcú povedať niečo oveľa tichšie.
Že ste na seba už príliš dlho zabúdali.
Že ste boli dlhé roky veľmi pozorní k potrebám druhých.
A popritom ste sa prestali pýtať na jednu jednoduchú otázku:
„Čo potrebujem JA?"
Možno práve preto je pre Vás také ťažké povedať NIE. Nie preto, že by ste boli slabí. Ale preto, že ste sa naučili, že potreby druhých sú dôležitejšie ako tie Vaše.
A keď sa to učíme celé roky, nedá sa to zmeniť za jedno popoludnie. Dá sa to však začať meniť jednou malou otázkou.
Nie:
„Čo odo mňa očakávajú ostatní?"

Ale:
„Čo by bolo láskavé voči mne?"

Pretože, keď dlhodobo hovoríme ÁNO druhým a NIE sebe, postupne strácame pocit vnútornej slobody. Každé ÁNO, ktoré povieme proti sebe, nás možno na chvíľu ochráni pred sklamaním druhých. Zároveň nás však o malý kúsok vzďaľuje od nás samých.

Myslím si, že práve návrat k sebe je tým prvým krokom, ktorý dnes potrebujeme urobiť.

Na záver
Pravdepodobne sa po prečítaní tohto článku od zajtra nenaučíte hovoriť NIE. A možno to ani nie je cieľ. Čo ak prvým krokom nie je povedať NIE, ale dovoliť si neodpovedať hneď ÁNO. Dovoliť si na chvíľu zostať ticho alebo si dopriať odpoveď: „Potrebujem si to premyslieť."

Čas, ktorý si vezmete na premyslenie, nie je čas, ktorý beriete druhému. Je to čas, ktorý darujete sebe a odmenou Vám bude odpoveď, ktorú ste si vedome vybrali.

Myslím si, že skutočná sloboda sa nezačína slovom „nie", ale začína vo chvíli, keď si dovolíme vybrať svoju vlastnú odpoveď.

Najčastejšie otázky:
- Je zlé, keď často hovorím áno druhým?
Nie. Ochota pomáhať je krásna vlastnosť. Problém nastáva vtedy, keď opakovane hovoríte áno druhým za cenu toho, že hovoríte „nie" sebe.

- Prečo mám výčitky, keď niekoho odmietnem?
Výčitky často nevznikajú preto, že robíte niečo zlé. Môžu byť dôsledkom toho, že ste sa dlhé roky učili spájať svoju hodnotu s tým, že vyhoviete druhým.

- Dá sa naučiť hovoriť „nie"?
Áno. Väčšinou to však nezačína samotným slovom „nie". Začíta to tým, že si dovolíte zastaviť sa, dať si čas a vypočuť vlastné potreby.

- Čo môžem urobiť už dnes?
Nemusíte dnes nikomu povedať „nie". Skúste si len dovoliť vziať čas na premyslenie. Aj to môže byť prvý krok k väčšej slobode.

Kto Vás týmto článkom sprevádzal:
Moje meno je PhDr. Elena Ruta Marchallé a dlhodobo sa venujem práci s ľuďmi prostredníctvom Access Bars®, arteterapie a ďalších metód zameraných na lepšie porozumenie sebe samému.
Vo svojej práci sa každý deň stretávam s ľuďmi, ktorí sú unavení, preťažení alebo majú pocit, že prestali počúvať seba. Mnohé z otázok, o ktorých píšem, neprichádzajú len z odbornej literatúry alebo psychológie. Vychádzajú aj z rozhovorov s klientmi a z obyčajných situácií, ktoré zažívame všetci.

Vo svojich článkoch prepájam poznatky psychológie, skúsenosti z terapeutickej praxe a každodenný život. Mojim cieľom nie je ponúkať rýchle návody ani univerzálne riešenia. Chcem vytvárať priestor, v ktorom sa človek môže na chvíľu zastaviť, lepšie porozumieť sebe a nájsť viac pokoja vo svojom živote.

Možno práve teraz hľadáte odpoveď aj na tieto otázky:
- Prečo sa mi nič nechce?
- Prečo ma tak trápi čo si o mne myslia druhí?

- Prečo neviem večer vyplnúť "hlavu"?

Starostlivosť o seba
Ak ste sa v tomto článku našli, možno práve teraz nepotrebujete ďalšiu radu. Možno potrebujete priestor, v ktorom sa na chvíľu zastavíte a budete môcť lepšie porozumieť sebe.

Viac o možnostiach, ako Vás môžem sprevádzať na tejto ceste, nájdete v sekcii Starostlivosť o seba.