Prečo si musím lásku zaslúžiť?

Prečo si musím lásku zaslúžiť?

Je láska niečo, čo dostávame za zásluhy?

Možno je zvláštne položiť si túto otázku práve takto. Slovo zaslúžiť si totiž používame úplne bežne.
„Zaslúžim si oddych. Zaslúžim si pochvalu. Po tom všetkom si zaslúžim odmenu. Takéto správanie si nezaslúžim."

A potom rovnaké slovo použijeme aj v súvislosti s láskou.

„Zaslúžim si, aby ma mal niekto rád. Zaslúžim si byť milovaná. Zaslúžim si niekoho, kto sa ku mne bude správať pekne. Zaslúžim si nebyť sám/sama."

Na prvý pohľad na tých vetách nie je nič zvláštne. Práve naopak. Znejú veľmi prirodzene. Ale čo vlastne znamenajú?
Čím si lásku zasluhujeme?
Ak si ju môžeme zaslúžiť, znamená to, že si ju môžeme aj nezaslúžiť?
Čo musí človek urobiť, aby sa stal „hodným" lásky?

Poďme sa pozrieť na to čo vlastne slovo „zaslúžiť si" znamená.

Slovník slovenského jazyka pri slovese zaslúžiť si uvádza stať sa hodným alebo ukázať predpoklady niečo dostať. Zaslúžiť si môžeme pochvalu, úctu, odmenu ale napríklad aj lepší osud.
Zaujímavé je aj samotné slovo zásluha. Slovník ju spája s činnosťou hodnou uznania a poznáme aj spojenie odmeniť podľa zásluh. (Slovník slovenského jazyka. V.V – Ž. Red. Štefan Peciar. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1965).
A práve tu sa pri slove láska môžeme na chvíľu zastaviť.
Ak si mám lásku zaslúžiť, čím sa mám stať hodnou toho, aby som ju dostala?

Čo musím urobiť? Akú podmienku musím splniť? Aký výkon podať?
Je láska naozaj niečo, čo dostávame podľa zásluh?

Keď sa z lásky stane odmena
Ak si niečo zaslúžime zvyčajne tomu niečo predchádza. Niečo sme urobili, niečo splnili, o niečo sa pričinili. A potom prichádza uznanie alebo odmena.
Lenže, čo ak rovnakú logiku prenášame aj do vzťahov? Čo ak niekde v nás vzniklo presvedčenie, že aj láska má svoje podmienky?

„Keď budem dobrá budú ma mať radi. Keď pomôžem, budem potrebná. Keď nesklamem, príjmu ma. Keď sa prispôsobím, zostanú. Keď budem robiť to, čo sa odo mňa očakáva, budem hodná lásky."

Nemusel nám pritom nikdy nikto povedať: „Ak toto neurobíš, nebudem ťa mať rád." (hoci aj to sa stáva....)
Niekedy sa takéto presvedčenie vytvára oveľa nenápadnejšie. Dieťa si postupne všíma, kedy prichádza pochvala, pozornosť, blízkosť alebo spokojnosť rodiča. A rovnako si všíma chvíle, keď príde sklamanie, odmietnutie, kritika alebo odstup.
A začne sa prispôsobovať.
Nie preto, že by si jedného dňa povedalo: „Odteraz si budem lásku zasluhovať."
Jednoducho sa učí, čo funguje.

V psychológii sa v tejto súvislosti používa pojem podmienené prijatie. Ide o situáciu, keď človek zažíva prijatie, uznanie alebo náklonnosť vo väčšej miere vtedy, keď napĺňa určité očakávania. Výskumy ukazujú súvislosť medzi podmieneným rodičovským prijatím a takzvanou podmienenou sebaúctou – teda situáciou, keď človek svoju hodnotu viac odvodzuje od toho, či napĺňa určité očakávania alebo štandardy. (Haines, J.E., & Schutte, N.S. (2023). Parental conditional reard: A meta analysis. Journal of Adolescence, 95(2),195-223.)

Pravdepodobne práve odtiaľ pochádza tá zvláštna vnútorná veta:
Najskôr musím niečo urobiť. Až potom môžem dostať.

Lenže dieťa vyrastie. A podmienka môže zostať.

Keď už mi podmienky nemusí dávať nikto
V dospelosti nám už nikto nehovorí, čo máme urobiť, aby nás mal rád. Robíme to sami. Pomáhame, aj keď už nevládzeme. Súhlasíme, aj keď by sme najradšej povedali nie. Staráme sa o všetkých okolo seba a seba nechávame na koniec. Snažíme sa nesklamať. Prispôsobujeme sa. Niekedy vydržíme aj správanie, pri ktorom už dávno cítime, že nám nie je dobre.

Vyzerá to úplne nevinne. Pre niekoho niečo urobíme. Pomôžeme mu, niečo vybavíme. Na tom predsa nie je nič zlé. Pomáhať si, starať sa o seba navzájom a urobiť niečo pre človeka, ktorého máme radi, je prirodzenou súčasťou vzťahov.
Rozdiel je však v tom, čo od svojej pomoci očakávame. Urobím to jednoducho preto, že chcem? Bez toho, aby mi za to ten druhý niečo „dlhoval"? Alebo niekde vo vnútri čakáme, že si to všimne. Že nás ocení. Že v jeho očiach stúpneme. Že nás za to bude mať o trochu radšej, že bude na nás milší.

Keď potom taká reakcia nepríde, môže nás to zasiahnuť oveľa viac, než by sme čakali. Nejde už iba o to že nám niekto nepoďakoval. Niekde pod povrchom zostáva oveľa citlivejšia otázka: „Čo ešte musím urobiť, aby som pre teba bola dosť?"

A pritom vôbec nemusíme vedieť prečo to robíme. Je možné, že sa len niekde hlboko stále držíme starej detskej rovnice, ktorá sa môže nenápadne preniesť aj do dospelosti:
Keď budem dobrá, užitočná, milá, potrebná a bezproblémová budú ma mať radi.

A potom prichádza otázka, ktorá môže byť oveľa nepríjemnejšia:
Čo sa stane, keď prestanem?
Keď už nebudem tá, ktorá všetko zariadi. Keď odmietnem? Keď poviem, čo chcem ja? Keď prestanem byť stále k dispozícii?
Budú ma mať radi aj vtedy?

Práve tu sa ukazuje, aký veľký rozdiel je medzi láskou a láskou, o ktorej sme presvedčení, že si ju musíme neustále zasluhovať. Tá druhá sa veľmi ľahko začne podobať na odmenu za dobre odvedenú prácu.

Viem čo potrebujú ostatní. Ale čo potrebujem ja?
Ak sme sa naučili získavať prijatie tým, že sa prispôsobujeme druhým, časom sa môžeme stať veľmi dobrými pozorovateľmi. Všimneme si, že partner nemá svoj deň. Že mama potrebuje pomoc. Že dieťa niečo trápi. Že kolegyňa je unavená. Často ešte skôr, než nám vôbec povedia, čo potrebujú.

Sledujeme nálady, reakcie, tón hlasu. Premýšľame, čo povedať, čo radšej nepovedať, čo urobiť, aby bol pokoj, aby sme nikoho nesklamali, aby boli všetci spokojní.
Je možné, že nám to ide naozaj dobre.
Lenže potom príde oveľa jednoduchšia otázka.
Čo potrebujem ja?
A zrazu odpoveď vôbec nemusí byť taká samozrejmá. Podobne je to aj s pocitmi. Keď sa niekoho spýtate, čo cíti jeho partner, dieťa alebo mama, možno vám o tom dokáže rozprávať dlho. Ale keď sa spýtate na jeho vlastné pocity ... niekedy príde len niekoľko pár slov.
„Neviem. Asi som smutná. Nahnevaná. Možno unavená."
A ďalej už nič. Nie preto, že by sme nič necítili. Možno sme sa len oveľa viac učili obracať pozornosť smerom von než smerom k sebe.

Ak bolo dôležité vedieť, čo potrebujú ostatní, aby sme sa mohli prispôsobiť, potom dáva zmysel, že sme sa v tom stali veľmi dobrými.
Niekde cestou sa však môže stratiť otázka:
Čo chcem ja, keď práve nemusím nikoho potešiť, upokojiť, zachrániť ani nesklamať?

Práve tu by sme mohli začať rozlišovať medzi tým, čo robíme z lásky a tým, čo robíme pre lásku.

Pomôžem, pretože pomôcť chcem.
Alebo pomôžem, pretože potrebujem byť potrebná?
Postarám sa o niekoho, pretože ho mám rada.
Alebo sa starám aj za hranicou vlastných síl, pretože niekde vo mne stále žije presvedčenie, že práve tým si udržím jeho lásku?

Navonok môžu tieto situácie vyzerať rovnako. Rozdiel je v tom, čo sa odohráva v nás.

Nie je nič zlé na tom, keď pre ľudí, ktorých máme radi, niečo urobíme. Keď pomôžeme, postaráme sa, ustúpime alebo sa niekedy prispôsobíme. To všetko do vzťahov patrí.

Otázka je, z akého miesta to robíme.

A čo s tým?
Nie všetko, čo sme sa o láske naučili si musíme niesť celý život. Prvým krokom nemusí byť veľká zmena. Stačí si začať všímať chvíle, v ktorých máme potrebu svoju hodnotu vo vzťahu dokazovať.

A vtedy si môžeme položiť otázku:
Čo by som urobila inak, keby som vedela, že tým lásku nestratím?

Odpoveď môže byť prekvapivá.

Je láska naozaj niečo, čo dostávame za zásluhy?
Nie. Láska nie je odmena za dobre odvedenú prácu.

Nemusíme byť stále milé, užitočné bezproblémové ani potrebné, aby sme boli hodné lásky. Nemusíme si ju odpracovať, zaslúžiť ani každý deň znovu dokazovať, že sme jej hodní.

A predsa sa tak niekedy správame.

Preto azda nejde iba o otázku, prečo si lásku musím zaslúžiť. Oveľa dôležitejšia môže byť iná:

Čo by sa v mojom živote zmenilo, keby som prestala žiť tak, akoby som si ju zaslúžiť musela?

Kto vás článkom sprevádzal?

PhDr. Elena Ruta Marchallé - venujem sa témam, ktoré ovplyvňujú naše prežívanie, vzťahy a spôsob, akým vnímame samých seba. Vo svojej práci prepájam rozhovor, relaxačné techniky, Access Bars a tvorivú právu prostredníctvom arteterapie. V Magazíne Marchallé otváram otáky, ktoré si často kladieme sami, no nie vždy na ne poznáme odpoveď. 

Ak Vás táto téma oslovila, možno vás zaujmú aj tieto články:

- Prečo hovorím áno, keď chcem povedať nie?

- Prečo ma trápi, čo si o mne myslia ostatní?