Prečo mi je ťažko, keď vidím, že iným sa darí?

Prečo mi je ťažko, keď vidím, že iným sa darí?

Čo ak netúžim po tom, čo majú oni, ale po pocite ktorý si predstavujem, že vďaka tomu majú?

Niekedy stačí celkom obyčajná chvíľa. Otvoríte sociálne siete a vidíte, že niekto cestuje. Niekto si kúpil nový dom. Niekto rozbehol podnikanie, o ktorom ste vy celé roky iba premýšľali. Kamarátka Vám povie, že stretla človeka , s ktorým je šťastná. Niekto iný sa pochváli úspechom v práci, novým začiatkom alebo jednoducho životom, ktorý akoby sa konečne pohol tým správnym smerom.

A Vy mu to úprimne prajete. Napriek tomu Vám zostane akosi ťažko. Nie preto, že by ste chceli, aby o to prišiel. Ani preto, že by ste mu nedopriali jeho šťastie. Len sa pri pohľade na jeho život zrazu oveľa hlasnejšie ozve ten Váš.

Prečo sa to ešte nepodarilo mne? Prečo ja stále stojím na tom istom mieste? Robím niečo zle? Prečo mám pocit, že všetci ostatní sa niekam posúvajú a ja nie?

Pravdepodobne si potom tento pocit ešte aj vyčítate. Veď by ste sa predsa mali tešiť. Mali by ste vedieť dopriať druhým. Mali by ste byť vďační za to, čo máte.

Lenže ľudské prežívanie nie je také jednoduché. Niekedy nám totiž nie je ťažko preto, že sa druhému darí. Je nám tak preto, že jeho úspech na chvíľu osvetlil miesto v našom vlastnom živote, v ktorom nám niečo chýba.

Keď sa úspech druhého stane zrkadlom môjho života
Keď vidíme človeka, ktorému sa darí, často sa nestane iba to, že si všimneme jeho úspech. Takmer automaticky sa pozrieme aj na seba. Cudzí úspech sa tak môže na chvíľu stať zrkadlom, v ktorom sa pozeráme na vlastný život. A práve vtedy sa môže objaviť ten zvláštny pocit ťažoby.

Nie preto, že by sme druhému jeho úspech nepriali. Ale preto, že si pri ňom oveľa intenzívnejšie uvedomíme vlastné nenaplnené túžby, sklamania alebo miesta, na ktorých sme si predstavovali, že už dávno budeme.

Zrejme práve tu robíme jednu zásadnú chybu.
O svojom živote totiž vieme takmer všetko. Poznáme svoje pochybnosti, nevydarené pokusy, strach, únavu, rozhodnutia, ktoré by sme dnes urobili inak, aj dni, keď máme pocit, že sa nám vôbec nič nedarí.
O živote druhého človeka väčšinou vieme iba to, čo je viditeľné. Kým svoj vlastný príbeh poznáme zvnútra, na jeho život sa pozeráme zvonka.

Porovnávame svoje zákulisie s javiskom toho druhého.

A v takomto porovnaní bude mať náš vlastný život takmer vždy nevýhodu. Pretože kým o sebe poznáme celý príbeh, z príbehu druhého človeka často vidíme iba jednu kapitolu.

Prečo sa vlastne porovnávame?
Porovnávanie s druhými nie je nič nezvyčajné. Psychológia ho pozná ako prirodzený spôsob, ktorým si vytvárame predstavu o sebe, o svojich schopnostiach aj o tom, ako sa nám v živote darí. Nie vždy totiž máme objektívne meradlo, podľa ktorého by sme vedeli posúdiť, či sme úspešní, či napredujeme alebo či sme tam, kde by sme „mali byť". A tak sa pozeráme okolo seba.

Problém môže nastať vo chvíli, keď sa začneme porovnávať najmä s ľuďmi, ktorých vnímame ako úspešnejších alebo jednoducho ďalej, než sme momentálne my. Psychológia tomu hovorí porovnávanie smerom nahor.

Vidíme niekoho, kto dosiahol niečo, po čom túžime, a rozdiel medzi jeho životom a tým naším sa zrazu zdá oveľa výraznejší. Lenže samotné porovnanie ešte nemusí byť problém.

Keď si pri pohľade na niekoho povieme: „Keď to dokázala ona, možno existuje cesta aj pre mňa", môže sa cudzí úspech stať našou inšpiráciou.

Úplne inak však pôsobí myšlienka: „Ona to odkázala a ja nie. Jej sa darí a mne nie. Ona je niekde a ja som zostala pozadu." Vtedy už úspech druhého človeka nepoužívame ako informáciu o tom, čo je možné. Začíname ho používať ako dôkaz o tom, že s naším vlastným životom niečo nie je v poriadku. A práve tu môže prísť ten pocit ťažoby.

Nie preto, že by nám to prekážalo, že sa niekomu darí. Ale preto, že rozdiel medzi tým, kde vidíme jeho a tým, kde momentálne vidíme seba, začne pôsobiť ako hodnotenie našej vlastnej hodnoty, schopností alebo života.

Porovnávať dva ľudské životy však nie je také jednoduché, ako položiť vedľa seba dva výsledky a podľa nich rozhodnúť, kto svoj život zvládol lepšie. A predsa to so sebou niekedy robíme.

Chcem naozaj to, čo má ten druhý?
Keď sa pozeráme na život človeka, ktorému sa darí, ľahko nadobudneme pocit, že chceme, to čo má on.

Chcela by som taký dom. Chcela by som takto cestovať. Chcela by som mať také úspešné podnikanie. Chcela by som mať vedľa seba človeka, s ktorým by som bola taká šťastná.

Je však možné, že netúžime po samotných veciach, ktoré vidíme. Túžime po tom, čo si predstavujeme, že vďaka nim ten človek cíti.
Keď sa pozeráme na niekoho, kto cestuje po svete, nemusíme netúžiť po jeho letenkách, hoteloch ani fotografiách z ďalekých krajín. Môžeme túžiť po slobode, ktorú si s jeho životom spájame.
Keď vidíme niekoho s krásnym domom, v skutočnosti netúžime po jeho dome. Je možné, že si prajeme bezpečia, pokoj alebo pocit, že máme svoje miesto.
Keď sledujeme úspešného človeka nemusíme chcieť jeho firmu, jeho pracovné tempo ani všetko, čo musel svojmu úspechu podriadiť. Môžeme túžiť po pocite istoty, uznania alebo po vedomí, že sme v niečom dobrí.
A keď sa pozeráme na šťastný pár neprajeme si ich život. Túžime po blízkosti. Po objatí. Po pocite, že niekam patríme a že je tu niekto, pre koho sme dôležití.

A tu stojí za to položiť si ešte jednu otázku:
Ako vlastne viem, že ten človek vďaka tomu všetkému cíti to, čo si predstavujem?

Neviem.

Vidím jeho život zvonka a jeho vnútorný svet si dopĺňam vlastnou predstavou. Z fotografie dovolenky neviem, či sa cíti slobodný. Z krásneho domu neviem, či sa v ňom cíti bezpečne. Z pracovného úspechu neviem, či má pocit, že je dosť dobrý. A ani z fotografie dvoch usmiatych ľudí neviem, ako sa cítia, keď sa za nimi zatvoria dvere.

To neznamená, že ich šťastie nie je skutočné. Pokojne môže byť. A nemusíme ho spochybňovať, aby sme sa cítili lepšie vo svojom vlastnom živote. Znamená to iba to, že z toho čo vidíme, nemôžeme poznať to, čo druhý človek prežíva.
A práve preto stojí za to prestať sa na chvíľu pýtať:
„Prečo to má on a ja nie?"
A skúsiť inú otázku:
„Čo si predstavujem, že tento človek cíti – a čo z toho mi dnes chýba?"

Odpoveď na túto otázku nám o našom vlastnom živote povie oveľa viac než všetko čo vidíme v živote toho druhého.
Vidíme výsledok. Ale poznáme cestu?
Keď sa niekomu začne dariť väčšinou ho spozorujeme až vo chvíli, keď je jeho úspech viditeľný. Vidíme človeka, ktorému funguje podnikanie. Vidíme umelca, ktorého prácu ľudia poznajú. Vidíme niekoho, kto si kúpil krásny dom, zmenil prácu, precestoval svet alebo si splnil sen, o ktorom dlho rozprával. A veľmi ľahko môže vzniknúť dojem, že niektorým ľuďom veci jednoducho vychádzajú. Lenže my sme nevideli roky predtým.
Nevideli sme prvý pokus, ktorý nevyšiel. Ani druhý. Nevideli sme chvíle, keď pochyboval, či má vôbec pokračovať. Nevideli sme prácu, ktorú nikto neocenil, rozhodnutia, ktoré sa ukázali ako nesprávne, peniaze vložené do niečoho, čo neprinieslo výsledok, ani dni, keď bol unavený a mal chuť so všetkým prestať.

Vidíme bod, do ktorého sa dostal. Ale nepoznáme všetky kroky, ktoré mu predchádzali. A niekedy nepoznáme ani cenu, ktorú za úspech zaplatil.
Úspešné podnikania môže znamenať roky neistoty a práce vo chvíľach, keď ostatní oddychovali. Je možné, že kariéra priniesla uznanie, ale zároveň vzala veľa času. Život, ktorý zvonka vyzerá slobodne mohol vyžadovať rozhodnutia a obete, ktoré by sme my sami urobiť nechceli.

Ale nemuselo to tak byť.

Môže byť, že ten človek mal skutočne lepšie podmienky. Viac podpory. Viac možností. Lepšie kontakty. Peniaze, ktoré mu umožnili začať. Alebo jednoducho stretol správneho človeka v správnom čase a mal kus šťastia. Ani to nemusíme popierať. Pretože ľudia naozaj nezačínajú z rovnakého miesta a úspech nie je vždy iba výsledkom toho, kto sa viac snažil.

Práve preto je také nespravodlivé používať výsledok cudzieho života ako mierku hodnoty toho vlastného.
Stojí za to položiť si ešte jednu otázku:
„Keby som poznala celý príbeh toho človeka – nielen výsledok, ale aj všetko, čo k nemu viedlo – chcela by som stále jeho život?"

Je možné, že áno.

Ale je tu aj možnosť, že by sme zistili, že nechceme jeho cestu, jeho rozhodnutia ani cenu, ktorú bol ochotný zaplatiť. Vlastne chceme iba niečo, čo sme uvideli na jej konci. A práve preto môže byť nebezpečné porovnávať dve fotografie života, keď nepoznáme príbeh ktorý sa odohral medzi nimi.

Čo robiť, keď ten pocit príde?
Nedá sa zariadiť, aby sme sa už nikdy s nikým neporovnávali. A ani to nie je potrebné. Keď Vám nabudúce pri pohľade na niekoho, komu sa darí, zostane ťažko, nemusíte sa za ten pocit karhať ani sa ho snažiť rýchlo zahnať. Skúste sa pri ňom na chvíľu zastaviť. Nie pri tom druhom človeku. Pri sebe.

„Čo ma na jeho živote vlastne zasiahlo?"

A ešte dôležitejšie:
„Čo mi tento pocit hovorí o mojom vlastnom živote?"

Práve tu sa môže nepríjemné porovnávanie zmeniť na niečo užitočné.
Namiesto otázky:
„Prečo to má ona a ja nie?"

Sa môžeme začať pýtať:
„Čo mi dnes chýba a čo môžem urobiť, aby toho bolo v mojom živote o trochu viac?"

Nemusí nasledovať veľká životná zmena. Niekedy stačí jeden malý krok.

Ak Vám chýba sloboda, skúste sa pozrieť, kde by ste mohli začať rozhodovať o jednej malej veci viac podľa seba.
Ak Vám chýba pocit, že sa niekam posúvate, urobte jeden krok k niečomu, čo už dlho odkladáte.
Ak Vám chýba blízkosť, ozvite sa človeku, s ktorým ju môžete zažiť.
Ak Vám chýba uznanie, skúste si položiť otázku, či ste hodnotenie seba samých príliš neodovzdali do rúk druhých.

Cudzí život nám tak môže ukázať niečo, čo sme vo svojom vlastnom prestali vidieť. Nie to že sme zlyhali. Ale to, po čom stále túžime.

Úspech druhého neznamená, že ja som zlyhala
Keď sa niekomu darí, nič to nevypovedá o tom, ako sme zvládli svoj vlastný život. Jeho úspech nám nič nevzal. Nezmenšil naše možnosti. Neznehodnotil cestu, ktorú sme už prešli. A už vôbec nerozhodol o tom, čo sa nám ešte môže podariť.
Niekedy sa však na život pozerám, akoby existovalo určité množstvo miest pre tých, ktorým sa darí. Akoby každý človek, ktorý sa dostane niekam pred nás, zároveň potvrdzoval, že my sme zostali vzadu.

Život nemá jedno spoločné poradie. To, že niekto našiel lásku skôr, neznamená, že my sme ju zmeškali. To, že niekto uspel v tridsiatke neznamená, že v päťdesiatke je neskoro začať. Znamená to iba, že jeho príbeh je práve na inom mieste než ten náš.

A tak, keď Vám bude nabudúce pri pohľade na úspech druhé človeka chvíľu ťažko, nemusíte sa za ten pocit hanbiť. Nechajte ho, nech Vám niečo prezradí. A potom sa vráťte k svojmu životu. Pretože úspech druhého človeka nie je dôkazom toho, že ste zostali pozadu.

Jeho príbeh pokračuje. A ten Váš tiež.

Najčastejšie otázky:
1. Znamená to, že závidím, keď mi je ťažko z úspechu druhých?
Nie nevyhnutne. Nepríjemný pocit pri pohľade na úspech druhého človeka môže mať viac príčin. Môže upozorniť na vlastnú nenaplnenú túžbu, sklamanie alebo na rozdiel medzi tým, kde sme a kde by sme chceli byť. Závisť môže byť jedným z možných pocitov, ktoré sa pri porovnávaní objavia, ale samotná ťažoba ešte neznamená, že druhému jeho úspech neprajeme.

2. Prečo mi je smutno, keď sa niekomu inému darí, hoci mu úspech prajem?
Tieto dva pocity si neprotirečia. Môžete druhému úprimne priať jeho úspech a zároveň pri pohľade naň pocítiť smútok, nespokojnosť alebo pochybnosti o sebe. Úspech druhého totiž môže upriamiť pozornosť na niečo, čo Vám vo vlastnom živote chýba – blízkosť, istotu, uznanie, slobodu, pocit napredovania alebo niečo celkom iné. Ťažký pocit preto nemusí hovoriť nič o Vašom vzťahu k druhému človeku. Môže hovoriť predovšetkým o Vašom vzťahu k vlastnému životu.

3. Ako sa prestať porovnávať s ostatnými?
Cieľom nemusí byť prestať sa porovnávať úplne. Užitočnejšie je všimnúť si chvíľu, keď porovnávanie prichádza a skúsiť zistiť, čo ho spustilo. Namiesto: „Prečo to má ona a ja nie?" sa môžete opýtať: „Čo ma na jej živote zasiahlo a čo mi to hovorí o tom mojom?" Porovnanie sa tak môže z hodnotenia vlastnej hodnoty zmeniť na informáciu o tom, čo Vám chýba alebo kam by ste sa chceli posunúť. Aj odborné odporúčania pri sociálnom porovnávaní smerujú k rozpoznaniu spúšťačov, návratu k vlastným hodnotám a sledovaniu vlastného pokroku namiesto neustáleho merania sa s druhými.

Odborné zdroje:
- Festinger, L.(1954). A Theory of Social Comparison Processes. Human Relations, 7(2), 117-140
- Buunk,A.P.&Gibbons,F.X.(2007). Social comparison: The end of a theory and the emergence of field. Organizational Behavior and Human Desision Processes, 102(1)1,3-21.
- Wills,T.A.(1981). Downward comparison principles in social psychology. Psychological Bulletin, 90(2),245-271.
- Arigo,D.et al.(2024).Social Comparison and Mental Health. Current Treatment Options in Psychiatry, 11,17-33.

Mohlo by Vás zaujímať aj:
1. Prečo ma tak trápi, čo si o mne myslia druhí?
2. Prečo sa neviem zmeniť, aj keď už nechcem byť taká ako kedysi?
3. Prečo stále odkladám veci, ktoré musím urobiť, keď viem, že to potom bude ešte horšie?

Kto Vás článkom sprevádza?
PhDr. Elena Ruta Marchallé
Som autorkou projektu Marchallé, v ktorom prepájam tvorivosť, prácu so sebou a témy, ktoré sa dotýkajú nášho každodenného prežívania. Vo svojich článkoch sa pozerám na otázky, ktoré si často kladieme potichu – a hľadám na ňe odpovede s rešpektom k tomu, že každý z nás má svoj vlastný príbeh.

Viac o mne