Prečo stále odkladám veci, ktoré musím urobiť, keď viem, že to potom bude ešte horšie?

Prečo stále odkladám veci, ktoré musím urobiť, keď viem, že to potom bude ešte horšie?

Čo ak neodkladáme samotnú úlohu, ale nepríjemný pocit, ktorý v nás tá úloha vyvoláva?

Viete, že to musíte urobiť.

Možno potrebujete vybaviť nepríjemný telefonát, odpovedať na email, dokončiť niečo do práce, objednať sa k lekárovi. Už dlho viete, že by ste mali začať cvičiť, urobiť dôležité rozhodnutie alebo sa pustiť do niečoho, na čom vám dokonca veľmi záleží. Je možné, že máte nápad, priestor aj podmienky na to, aby ste konečne začali robiť niečo, po čom ste dlho túžili – a napriek tomu sa k tomu neviete odhodlať.

Nie vždy ide o to, že sa nám nechce
Keď niečo opakovane odkladáme, veľmi ľahko si o sebe začneme myslieť, že sme leniví, nedisciplinovaní alebo, že nám jednoducho chýba pevná vôľa.
Lenže za odkladaním nemusí byť iba nechuť niečo urobiť. Niekedy je za ním pocit, ktorý v nás daná úloha vyvoláva.

Môže to byť strach, že to nezvládneme alebo, že výsledok nebude dosť dobrý. Inokedy jednoducho nevieme, kde začať, pretože sa nám celá úloha zdá príliš veľká. Inokedy nás čaká nepríjemný rozhovor a nechceme zažiť reakciu druhého človeka. A občas nám na tom, čo máme urobiť záleží až tak veľmi, že nás predstava možného neúspechu zastaví ešte predtým, ako vôbec začneme.

Keď potom úlohu odložíme, nepríjemný pocit na chvíľu zoslabne.

Nemusím práve teraz telefonovať, urobiť rozhodnutie, riskovať, že sa mi niečo nepodarí. Na chvíľu sa nám uľaví. A práve táto krátkodobá úľava môže byť jedným z dôvodov, prečo sa k odkladaniu vraciame, hoci veľmi dobre vieme, že samotný problém, či situácia tým nezmizne.

Čo na to hovorí psychológia
Opakované odkladanie úloh, ktoré potrebujeme alebo chceme urobiť, sa označuje ako prokrastinácia. Často sa spája s nedostatkom sebadisciplíny alebo so zlou organizáciou času. Psychologické výskumy však ukazujú, že dôležitú úlohu môže zohrávať aj spôsob, akým zvládame nepríjemné emócie.

Niektoré úlohy v nás totiž nevyvolávajú iba myšlienku „nechce sa mi". Môžu v nás vyvolávať napätie, neistotu, frustráciu, nudu, obavu zo zlyhania alebo pocit, že neviem kde začať. A čím nepríjemnejšie sa pri predstave danej úlohy cítime, tým lákavejšie môže byť odsunúť ju na neskôr.

Psychológovia Fuschia Sirois a Timothy Pychyl vo svojej práci „Procrastination and the Priority of Short-Term Mood Regulation: Consequences for Futur Self" opisujú prokrastináciu aj v súvislosti s reguláciou emócií a krátkodobou snahou zlepšiť si momentálne prežívanie.

Keď nepríjemnú úlohu odložíme, problém síce nevyriešime, ale na chvíľu odstránime potrebu čeliť pocitu, ktorý v nás vyvoláva. A práve táto krátkodobá úľava môže byť jedným z dôvodov, prečo odkladáme aj vtedy, keď rozumovo veľmi dobre vieme, že si tým neskôr situáciu skomplikujeme.

Z pohľadu tejto teórie teda prokrastinácia nemusí znamenať iba: „Nechce sa mi to urobiť". Niekedy môže znamenať aj: „Nechcem sa práve teraz cítiť tak, ako sa pri tejto úlohe cítim."

A následky tohto rozhodnutia potom zostávajú nášmu „budúcemu ja".

(Zdroj: Sirois,F.M.&Pychyl,T.A.(2013) Procrastination and the Priority of Short-Term Mood Regulation: Consequences for Future Self. Social and Personality Psychology Compass,7(2),115-127.)

Úľava, za ktorú zaplatí naše budúce ja
Keď niečo odložíme, často príde úľava. Nemusíme to riešiť práve teraz. Na chvíľu máme pokoj. Lenže úloha nezmizla. Iba sme ju posunuli v čase. O niekoľko hodín, zajtra alebo o týždeň sa ku nám vráti. Tentoraz však môžeme mať menej času, cítiť väčší tlak a k pôvodnému nepríjemnému pocitu sa často pridajú ďalšie.

Výčitky. Stres. Hnev na seba. Obava, že to nestihneme. Niekedy aj pocit, že sme opäť zlyhali sami pred sebou.

A ku tomu sa môže pridať ešte niečo oveľa osobnejšie – pocit vlastnej nedostatočnosti.

Prečo to ostatní zvládajú a ja nie? Prečo sa zase nedokážem prinútiť? Keby som bola schopnejšia, disciplinovanejšia alebo jednoducho lepšia, už by som to predsa dávno urobila.

A tak sa z jednej odloženej úlohy môže postupne stať hodnotenie nás samých. Už si nehovoríme iba: „Neurobila som to". Začneme si hovoriť: „Nie som dosť dobrá. Nie som dosť schopná. Zase som to nezvládla".

Lenže, to, že sme niečo odložili nevypovedá o našej hodnote ako človeka. A čím viac prokrastináciu spájame s vlastnou neschopnosťou či nedostatočnosťou, tým viac nepríjemných emócií sa môže naviazať na úlohu, ku ktorej sa potrebujeme vrátiť.

A práve tu vzniká zvláštny kruh
Odkladáme, pretože sa chceme na chvíľu vyhnúť nepríjemnému pocitu. Odloženie nám prinesie krátkodobú úľavu, no úloha zostáva. Keď sa ku nej neskôr vrátime, neprichádza už sama. Môže ju sprevádzať väčší tlak, menej času, výčitky a pochybnosti o sebe. To všetko spôsobuje, že úloha v nás vyvoláva ešte nepríjemnejšie pocity ako na začiatku.

A čím nepríjemnejšie sa pri nej cítime, tým väčšiu chuť môžeme mať znovu ju odložiť. Tak sa môže opakovať rovnaký kruh:

Nepríjemný pocit – odloženie – chvíľková úľava – výčitky a väčší tlak – ešte nepríjemnejší pocit – odkladanie.

A niekde v tomto kruhu sa veľmi ľahko stratí jedna podstatná vec. Problém už nemusí byť iba v úlohe, ktorú sme neurobili. Začíname mať problém sami so sebou.

Prestávame si dôverovať. Hovoríme si, že zase nevydržíme, zase nezačneme, zase niečo nedokončíme. A každá ďalšia odložená úloha sa môže stať ďalším malým „dôkazom" toho, čo sme si o sebe začali myslieť.

Pritom práve toto sebahodnotenie môže celý kruh ešte viac posilňovať. Pretože ak sa k pôvodnej úlohe pridá aj strach z ďalšieho vlastného zlyhania, začať môže byť ešte ťažšie.

Prečo odkladáme aj veci, ktoré vlastne chceme?
Prokrastinácia sa netýka iba povinností, do ktorých sa nám nechce. Niekedy odkladáme aj veci, po ktorých túžime a na ktorých nám skutočne záleží.

Chceme začať podnikať, pustiť sa do nového projektu, naučiť sa niečo nové, zmeniť niečo vo svojom živote alebo konečne uskutočniť nápad, ktorý v sebe nosíme už veľmi dlho.
A práve preto môže byť také ťažké pochopiť samých seba. „Veď toto predsa chcem. Tak prečo to nerobím?"

Odpoveď môže byť ukrytá práve v tom, ako veľmi nám na výsledku záleží. S niečím dôležitým totiž neprichádza iba nadšenie. Môže s tým prísť aj neistota.

Čo ak to nezvládnem? Čo ak to nebude také dobré, ako som si predstavovala? Čo ak zistím, že na to nemám? Čo ak do toho vložím veľa energie a neuspejem?

Kým nezačneme, zostáva pred nami predstava toho, čo by mohlo byť. Keď však urobíme prvý krok, vystavujeme túto predstavu realite – a s ňou prichádza aj možnosť, že výsledok nebude dokonalý alebo, že cesta bude náročnejšia, než sme čakali.

Preto odkladanie nemusí vždy znamenať, že nám na niečom nezáleží.

Niekedy môžeme odkladať práve preto, že nám na tom záleží veľmi.

A možno práve vtedy stojí za to prestať sa pýtať: „Čo je somnou, že sa neviem prinútiť?" a skúsiť inú otázku: „Čoho sa obávam, že sa stane, keď naozaj začnem?"

Keď si všimnem, že zase odkladám
Prvým krokom nemusí byť snaha okamžite sa prinútiť k výkonu. Niekedy môže byť užitočnejšie na chvíľu sa zastaviť a všimnúť si, čo sa práve deje.

Namiesto otázky: „Prečo sa zase neviem prinútiť?" si môžeme skúsiť položiť inú: „Čomu sa práve teraz snažím vyhnúť?"

Je to samotná úloha? Alebo pocit, ktorý vo mne vyvoláva? Strach, že to nezvládnem? Neistota, kde začať? Obava z výsledku? Alebo je toho jednoducho priveľa a potrebujem celú úlohu rozdeliť na jeden malý krok, ktorý dokážem urobiť práve teraz?

Nemusíme čakať, kým sa nám bude chcieť alebo kým nepríjemný pocit úplne zmizne. Niekedy stačí urobiť najmenší možný krok.

Nie dokončiť celý projekt, ale otvoriť dokument. Nie vyriešiť všetko, ale rozhodnúť sa, čo bude prvé. Nie zvládnuť celú cestu, ale urobiť jeden krok, ktorý nás posunie z miesta.

A ak sa pri tom objaví neistota alebo nepohodlie, nemusí to znamenať, že máme prestať. Môže to jednoducho znamenať, že robíme niečo, čo pre nás nie je ľahké.

Skúste sa na chvíľu zastaviť
Namiesto ďalšej výčitky za to, čo ste opäť neurobili, si skúste položiť tri otázky:

- Čo práve teraz odkladám, hoci viem, že tým bude zajtra ešte ťažšie začať?
- Čomu sa v skutočnosti vyhýbam – samotnej úlohe alebo pocitu, ktorý vo mne vyvoláva?
- Aký je ten najmenší krok, ktorý môžem urobiť práve teraz, aby som sa pohla z miesta?

Nemusíte mať okamžite odpoveď. Niekedy už samotné zastavenie a pomenovanie toho, čo sa v nás odohráva, môže zmeniť spôsob, akým sa na svoju prokrastináciu pozeráme.

Keď potrebujeme na chvíľu prestať tlačiť na seba
Niekedy nepotrebujeme ďalší zoznam úloh ani ďalšiu radu, ako by disciplinovanejší. Potrebujeme sa na chvíľu zastaviť a vytvoriť si priestor, v ktorom nemusíme nič dokazovať ani podávať výkon. Priestor, v ktorom môžeme obrátiť pozornosť k sebe a všimnúť si, čo sa v nás vlastne odohráva.

Aj preto je v Marchallé pripravený priestor pre arterapiu, v ktorej tvorbu sprevádza rozhovor, sebapozorovanie a reflexia vlastného prežívania. Niekedy nám totiž práve tvorivý proces môže pomôcť dostať sa k tomu, čo sa nám slovami pomenúva ťažšie.

Ak naopak cítite, že potrebujete predovšetkým spomaliť, uvoľniť sa a dopriať si chvíľu bez neustáleho premýšľania, v Marchallé je k dispozícii aj relaxačná technika Access Bars®.

Ani jedna z týchto možností neurobí odkladanú úlohu za vás. Môže však vytvoriť priestor, v ktorom na chvíľu prestanete bojovať sami so sebou.

Čo ak nepotrebujete byť na seba ešte prísnejší
Porozumieť tomu, prečo niečo odkladáme neznamená ospravedlňovať svoje odkladanie. Úloha tam stále zostáva a zodpovednosť za jej dokončenie je stále na nás. Rozdiel môže byť v tom, z akého miesta k nej pristúpime. Či z ďalšej výčitky a presvedčenia, že nie sme dosť schopní. Alebo s väčším porozumením tomu, čo sa v nás odohráva a ochotou urobiť prvý krok aj napriek tomu, že nám pri ňom nemusí byť príjemne.

Nemusíme zvládnuť všetko naraz. Nemusíme to urobiť dokonale.

Potrebujeme začať.

Kto vás článkom sprevádzal?
PhDr. Elena Ruta Marchallé

Venujem sa témam sebapoznania, vnútorného prežívania a vedomej starostlivosti o seba. Vo svojej práci vytváram priestor na zastavenie, oddych a lepšie porozumenie tomu, čo sa v nás odohráva – prostredníctvom rozhovoru, tvorby a relaxačných techník.
Verím, že niekedy nepotrebujeme ďalšiu radu, čo máme robiť. Potrebujeme priestor, v ktorom môžeme na chvíľu obrátiť pozornosť k sebe.