Prečo zostávam tam, kde mi ubližujú?

Prečo zostávam tam, kde mi ubližujú?

Viem, že mi tam nie je dobre. Tak prečo stále zostávam?

Možno je to práca, do ktorej každé ráno prichádzate so stiahnutým žalúdkom.
Možno skupina ľudí, medzi ktorými si dávate pozor na každé slovo, pretože nikdy neviete, čo bude opäť dôvodom na posmech.
Možno priateľstvo, po ktorom sa pravidelne vraciate domov s pocitom, že ste akísi menší.
Možno rodina.
A možno partnerský vzťah.

Viete, že vám tam nie je dobre. A je možné, že to viete už veľmi dlho. A predsa zostávate. Zvonku sa riešenie niekedy zdá až smiešne jednoduché.
Tak zmeň prácu, nestretávaj sa s nimi, ozvi sa keď sa to deje, odíď.

V tomto článku budem miestami hovoriť zo svojej skúsenosti ako žena. Ubližovanie, ponižovanie ani postupná strata dôvery v seba však nemajú pohlavie. Rovnako sa môžu týkať mužov.

Lenže, keby to bolo také jednoduché pravdepodobne by ste to už dávno urobili. Prečo teda zostávame na miestach a pri ľuďoch, pri ktorých sa postupne prestávame cítiť dobre sami so sebou? Pravdepodobne preto, že ubližovanie málokedy začne tak, aby sme ho okamžite spoznali. Nikto nám pri prvom stretnutí nepovie: „Budem ťa zhadzovať tak dlho, až začneš pochybovať o vlastnom úsudku. Budem ťa zosmiešňovať, až sa radšej prestaneš ozývať. Budem spochybňovať tvoje rozhodnutia tak dlho, až raz nebudeš vedieť urobiť ani tie najobyčajnejšie."

Začína sa to oveľa nenápadnejšie. Jednou poznámkou. Jedným vtipom na váš účet. Jedným: „Ty si zase precitlivelá." A potom ďalším. A ďalším. A človek si zvyká. Nie nevyhnutne na to, že mu ubližujú.

Zvyká si pochybovať o tom, či to, čo cíti, je vôbec oprávnené.

Zvnútra vyzerá situácia inak
Keď sa pozeráme na život niekoho iného, riešenia sa niekedy zdajú úplne jasné.
„Ja by som si toto nikdy nenechala. Na jej mieste by som už dávno odišla. Ja by som dala výpoveď. Prečo sa s nimi ešte stále stretáva?"

Lenže človek, ktorý v tej situácii žije, nevidí jeden výjav. Žije celý príbeh. Pozná aj dobré obdobia. Pamätá si, aké to bolo predtým. Má k tým ľuďom vzťah. Má tam prácu, ktorú možno kedysi miloval. Má spoločných priateľov, rodinu, záväzky, peniaze, bývanie, deti, spomienky alebo jednoducho nádej, že sa veci opäť zmenia.

Odísť preto často neznamená iba odchod samotný.
Môže to znamenať prísť o istotu, príjem, ľudí, miesto kam človek patril. Niekedy o veľkú časť života, ktorý si dovtedy vybudoval. A čím viac by sme odchodom mohli stratiť, tým ľahšie si začneme hovoriť: „Ešte chvíľu. Možno sa to zlepší. Veď to nebolo až také zlé. Skúsim to ešte raz."

Preto otázka „Prečo jednoducho neodíde?" niekedy vôbec nie je jednoduchá.

Pre človeka zvonka môže byť najväčším problémom to, čo sa na danom mieste deje. Pre človeka, ktorý je vnútri, môže byť v tej chvíli ešte desivejšie to, čo by sa stalo keby odišiel.

Keď prestanem veriť, že to zvládnem inak
Na odchod nestačí vedieť, že mi niekde nie je dobre. Potrebujem tiež veriť, že existuje iná možnosť. A najmä, že ju zvládnem. Práve táto istota sa však môže časom strácať. Ak sú naše názory, rozhodnutia alebo schopnosti dlhodobo spochybňované, môže sa stať, že ich začneme spochybňovať aj sami. To, na čo sme sa kedysi spoliehali automaticky – vlastný úsudok – zrazu preverujeme znova a znova. „Rozhodujem sa správne? Zvládnem to? Čo ak urobím chybu? Čo ak majú pravdu a problém je naozaj vo mne?"

Aj ja som bola veľmi dlho vystavená tomu, že moje rozhodnutia, schopnosti, názory, môj výzor a napokon všetko, čo so mnou súviselo, boli spochybňované.
Dialo sa to tak dlho, až som postupne začala pochybovať sama o sebe.

Napriek tomu, že som bola dospelá žena, pracovala som, starala sa o deti a popri zamestnaní som vyštudovala vysokú školu, dostala som sa v jednom období svojho života do bodu, keď som stála v obchode pred chladničkou a nevedela som aký jogurt mám kúpiť. Nie preto, že by som si nevedela vybrať. Snažila som sa vybrať taký, aby bolo doma dobre.
Ak som nekúpila žiadny, bolo zle, že jogurty nie sú. Ak som ich kúpila viac, mohlo byť zle, že ich kupujem zbytočne veľa. Keď som priniesla ovocné, mohli byť nesprávne ovocné. Keď som ich nepriniesla, mohli práve tie chýbať." Ani otázka „Aké jogurty mám kúpiť?" mi nepomohla. Konkrétnu odpoveď som nedostala. A tak som jedného dňa stála približne 20 minút pred chladničkou a premýšľala, ktorá možnosť je tá, pri ktorej tentoraz nebude zle. Nakoniec som odišla bez jogurtu.
Dnes už viem, že problém nebol v tom, že sa nedokážem rozhodnúť. Problém bol v tom, že som sa veľmi dlho snažila nájsť správne rozhodnutie v situácii v ktorej žiadne správne rozhodnutie neexistovalo.

Keď zostanem na to sama
Niekedy potrebujeme pohľad druhého človeka, aby sme dokázali vidieť, čo sa s nami vlastne deje. Keď sme však dlhodobo v prostredí, v ktorom nám nie je dobre, môže sa náš svet postupne zmenšovať. Niekedy nás od ľudí oddeľuje niekto iný. Kontakt s rodinou či priateľmi začne byť zdrojom konfliktov, výčitiek alebo nepríjemností a tak sa mu postupne začneme vyhýbať. Inokedy sa začneme vzďaľovať sami. Prestaneme rozprávať o tom, čo sa deje. Veľakrát sa hanbíme. Nechceme stále počúvať: „Tak prečo tam ešte stále si?" Máme pocit, že by nám aj tak nikto nerozumel. Alebo už sami nevieme vysvetliť, prečo niečo, čo zvonka vyzerá tak jednoznačne, nedokážeme zmeniť.
Niekedy svoju situáciu pred druhými dokonca obhajujeme. „Nie je to vždy také. V práci je teraz iba zlé obdobie. Oni to tak nemyslia."

Čím menej o tom hovoríme, tým menej máme príležitostí počuť pohľad niekoho zvonka. A ten môže byť niekedy veľmi jednoduchý: „Toto, čo sa ti deje, nie je v poriadku."

Aj vo svojej skúsenosti dnes vidím, aké dôležité je mať okolo seba ľudí, pred ktorými nemusíme svoju realitu zmenšovať, ospravedlňovať ani vysvetľovať. Pretože ak zostaneme so svojím pohľadom na situáciu sami príliš dlho môžeme si postupne zvyknúť aj na veci, ktoré by nám kedysi pripadali úplne neprijateľné.
A potom už nejde iba o otázku: „Prečo zostávam?" Niekedy je rovnako dôležitá otázka: „Mám ešte niekoho, komu môžem pravdivo povedať, ako mi naozaj je?"

Keď je zostať ťažšie než odísť
Čo teda spôsobí, že sa to jedného dňa zlomí? Mnohokrát nepríde žiadne veľké osvietenie. Žiadny okamih pravdy, v ktorom si zrazu všetko uvedomíme, prestaneme sa báť a s úplnou istotou vieme, čo máme robiť.
Aspoň u mňa to tak nebolo. Strach nezmizol. Nevedela som, čo bude potom. Nemala som zrazu odpovede na všetky otázky, ktoré ma dovtedy držali na mieste. Prišiel však bod, keď zostať bolo neznesiteľnejšie než riskovať odchod. Toto môže byť okamih, keď sa niečo začne meniť.

Odchodom pritom nemyslím iba odchod z partnerského vzťahu. Môže to byť rozhodnutie odísť z práce, v ktorej sme dlhodobo ponižovaní. Ukončiť priateľstvo, po ktorom sa cítime stále horšie. Vystúpiť zo skupiny ľudí, medzi ktorými sa musíme neustále strážiť. Alebo si nastaviť hranice vo vzťahu s niekým z rodiny.

Niekedy dokonca nemôžeme alebo nechceme zo vzťahu úplne odísť. Potrebujeme však prestať v ňom zostávať rovnakým spôsobom ako dovtedy.

Pretože toto nie je príbeh iba o partnerských vzťahoch medzi mužom a ženou. Je to príbeh o vzťahoch medzi ľuďmi. O miestach, na ktorých zostávame napriek tomu, že nás dlhodobo zraňujú. O strachu z toho, čo stratíme, ak odídeme. O pochybnostiach, či to zvládneme. A niekedy aj o chvíli, keď si uvedomíme, že už nás nedesí iba predstava odísť. Začne nás desiť predstava, že by všetko zostalo presne tak, ako je. A vtedy vzniká prvý priestor na zmenu.

Čo mi môže pomôcť znovu uvidieť, že mám na výber
Niekedy nepotrebujeme hneď urobiť veľké rozhodnutie. Najskôr potrebujeme niekoho alebo niečo, čo nám pomôže znovu uvidieť možnosti, ktoré už sami nevidíme. Môže to byť rozhovor s človekom, ktorému dôverujeme. Niekto, komu prvýkrát bez ospravedlňovania a zľahčovania povieme, čo sa s nami naozaj deje. Potrebujeme pohľad človeka zvonka. Nie zriedka odbornú pomoc. A možno iba prvú skúsenosť s tým, že sme povedali nie, urobili niečo podľa seba – a svet sa nezrútil.

Nemusíme okamžite podať výpoveď, ukončiť priateľstvo, prerušiť kontakt s rodinou alebo odísť zo vzťahu.

Prvým krokom nemusí byť odchod. Prvým krokom môže byť zistenie, že vôbec existuje voľba.

A keď znovu uvidíme, že máme na výber, mení sa aj otázka, ktorú si kladieme.
Už nielen: „Prečo tu stále zostávam?" ale aj: „Čo by som chcel ja , keby som sa nebála, že moje rozhodnutie bude opäť nesprávne?"

Prečo teda zostávam?
Ak zostávate tam, kde vám ubližujú, nemusí to znamenať, že ste slabí. Ani že vám to vyhovuje. A už vôbec nie, že si to nechávate robiť dobrovoľne. Možno ste si príliš dlho zvykali na niečo, čo prichádzalo postupne. Možno máte strach z toho, čo by ste odchodom stratili. Možno ste prestali veriť vlastným rozhodnutiam. Alebo ste na svoju situáciu zostali príliš dlho sami.

Dôvodov môže byť veľa. Preto dnes už otázku: „Prečo jednoducho neodídeš?" vnímam úplne inak.
Niekedy človek nepotrebuje, aby mu niekto povedal, čo má urobiť. Potrebuje znovu uvidieť, že má možnosti. Že jeho pocity sú oprávnené. Že môže povedať nie. Že môže niečo zmeniť. A že môže požiadať o pomoc.

A ak ste tento článok našli práve preto, že si kladiete otázku: „Prečo zostávam tam, kde mi ubližujú?" nemusíte dnes ešte vedieť, čo urobíte ďalej. Pre začiatok sa pokúste položiť si inú otázku:

„Keby som sa nemusela báť reakcie druhých, čo by som si pre seba vybrala ja?"

Mohlo by vás zaujímať aj
Ak vás táto téma oslovila, v Magazíne Marchallé nájdete aj ďalšie články o vzťahu k sebe, vlastnej hodnote a o tom, čo ovplyvňuje spôsob, akým sa na seba pozeráme.

Na tento článok priamo nadväzuje:
Prečo niektorí ľudia potrebujú druhých ponižovať?

V ňom sa na rovnakú tému pozeráme z druhej strany – nie na človeka, ktorý zostáva tam, kde mu ubližujú, ale na to, prečo má niekto potrebu druhého zhadzovať, zosmiešňovať alebo ponižovať.

Najčastejšie otázky:
1. Prečo zostávam tam, kde mi nie je dobre?
Dôvodov môže byť viac. Strach zo zmeny, finančná alebo praktická neistota, vzťahy s ľuďmi, obava zo straty toho, čo poznáme, ale aj postupná strata dôvery vo vlastné rozhodovanie. Zvonka môže riešenie vyzerať jednoducho, zvnútra však človek často vníma množstvo dôvodov, pre ktoré je zmena veľmi náročná.

2. Prečo si človek niekedy neuvedomuje, že mu niekto ubližuje?
Pretože hranice sa často neposunú naraz. To, čo by bolo na začiatku neprijateľné, môže prichádzať postupne a človek si na novú situáciu zvyká. Časom môže začať pochybovať aj o tom, či sú jeho vlastné pocity oprávnené.

3. Čo mi môže pomôcť, keď mám pocit, že nemám na výber?
Pomôcť môže rozhovor s človekom, ktorému dôverujete, pohľad niekoho zvonka, alebo odborná pomoc. Prvým krokom nemusí byť veľké rozhodnutie. Dôležité môže byť už to, že znovu začnete vidieť možnosti, ktoré ste predtým nevideli.

Kto vás článkom sprevádzal:
PhDr. Elena Marchallé – autorka Magazínu Marchallé, ktorá vo svojich textoch prepája osobnú skúsenosť s témami, ktoré sa dotýkajú nášho vzťahu k sebe aj k druhým. Výtvarníčka a sprievodkyňa tvorivými a sebarozvojovými procesmi.