Prečo mám problém robiť niečo, v čom nie som až taká dobrá

Prečo mám problém robiť niečo, v čom nie som až taká dobrá?

Kedy sme si uverili, že aj to, čo robíme pre radosť, musíme robiť dokonale?

Poznáte ten moment, keď vás niečo láka vyskúšať, ale ešte skôr, než začnete, vám napadne - „Veď ja na toto nemám talent."
Chceli by ste maľovať, ale neviete kresliť. Tancovať, ale necítite sa práve ladne. Spievať, hoci dobre viete, že na veľké pódium to nebude. Skúsiť keramiku, fotografovanie, nový šport alebo sa naučiť hrať na hudobný nástroj. Nie preto, že sa tým chcete živiť. Ani preto, že v tom chcete byť najlepší. Jednoducho vás to láka.
A predsa sa niekde medzi chuťou a prvým pokusom objaví pochybnosť. Čo ak mi to vôbec nepôjde? A keď sa predsa len odhodláme, často sa veľmi rýchlo prestaneme sústrediť na to, aké to je. Namiesto toho sledujeme, ako nám to ide.

Pozrieme sa na svoj obrázok a vidíme všetko, čo sa nepodarilo. Pri prvých tanečných krokoch si všímame, že ostatní sa hýbu prirodzenejšie. Pri novej činnosti nás začne rozčuľovať, že ruky ešte nevedia urobiť to, čo máme v hlave. Z niečoho, čo malo byť chvíľou radosti, sa nenápadne stane ďalšia skúška. A my sme opäť tí, ktorí sami sebe dávajú známku.

Niekedy preto skončíme po niekoľkých pokusoch. Inokedy nezačneme vôbec. Povieme si, že na to nemáme talent, že to nie je pre nás alebo, že predsa nebudeme strácať čas niečím, v čom nikdy nebudeme naozaj dobrí.

Lenže, odkedy musí byť radosť podmienená tým, že nám niečo ide?

A prečo je pre nás také nepríjemné zostať chvíľu začiatočníkom – robiť chyby, nevedieť, nebyť dokonalý a napriek tomu pokračovať?

Keď sa z činnosti stane hodnotenie nás samých
Jedným z dôvodov, prečo nám môže byť nepríjemné robiť niečo, v čom nie sme dobrí, je to, že výsledok nevnímame iba ako výsledok konkrétneho pokusu. Začneme ho vnímať ako informáciu o sebe a svojich schopnostiach. Neúspech potom nehovorí iba „toto sa mi nepodarilo", ale môže v nás znieť ako „nie som dosť schopný".

Nevydaril sa mi obraz sa ľahko zmení na : nie som tvorivý. Nejde mi tanec na: nemám na to. Pomýlil som sa na: som v tom zlý.

Rozdiel vyzerá nenápadne, ale je podstatný. V prvom prípade hodnotíme konkrétny pokus. V druhom už hodnotíme seba. Ak sme zvyknutí vnímať seba ako schopných, šikovných a kompetentných, môže nepríjemné ocitnúť sa v situácii, v ktorej nič z toho zatiaľ nevieme ukázať.

Dospelosť nám navyše poskytuje množstvo príležitostí zostať tam, kde sme kompetentní. Robíme prácu, ktorú poznáme. Vykonávame činnosti, ktoré sme už robili stokrát. Pohybujeme sa v prostredí, ktorému rozumieme. A potom príde niečo nové. Zrazu nevieme, kam položiť ruku. Nerozumieme postupu. Potrebujeme sa pýtať. Výsledok je úplne iný, než sme si predstavovali. A ocitneme sa v pozícii, ktoré sme ako deti poznali veľmi dobre, ale ako dospelí si ju dovoľujeme čoraz menej: Som začiatočník. Neviem to. A je to v poriadku.

Práve tu sa však ukazuje zaujímavý rozdiel medzi dvoma spôsobmi, ako sa na novú činnosť pozerať.
Môžeme ju robiť preto, aby sme dokázali, že nám ide.
Alebo ju môžeme robiť preto, aby sme ju zažili.

V prvom prípade sa prirodzene pýtame: „Aký je výsledok?"
V tom druhom sa môžeme opýtať úplne inú otázku: „Ako mi je, ako sa cítim, keď to robím?"

Kedy sme sa začali báť, že nám niečo nepôjde?
Malé dieťa nepotrebuje vedieť kresliť, aby kreslilo. Ani mu nenapadne premýšľať nad tým, či to vôbec vie. Vezme pastelku a kreslí. Postava má obrovskú hlavu, dom nemá správnu perspektívu a pes sa nápadne podobá na mačku. Napriek tomu môže byť dieťa na svoj obrázok dokonale hrdé.

Samozrejme, aj deti sa porovnávajú a aj ony poznajú pocit, keď im niečo nejde. Keď sú však ešte malé, často tvoria s úplnou samozrejmosťou. Kreslia svet tak, ako ho vidia. Maľujú to, čo prežívajú, ako to cítia a ako si to predstavujú. Pri tom všetkom im vôbec nemusí napadnúť otázka, či je ich obrázok „dosť dobrý". Dieťa môže nakresliť modrý strom, obrovské slnko alebo človeka, ktorý je väčší ako celý dom. Nepotrebuje vysvetľovať, prečo to tak je. V jeho svete to v tej chvíli jednoducho dáva zmysel. A najmä pri tvorení ešte nemusí premýšľať nad tým, ako jeho výtvor uvidia a posúdia ostatní. Medzi tým čo cíti alebo si predstavuje, a tým, čo vytvorí, ešte nestojí neustála otázka: „Čo na to povedia?"

Postupne však vstupujeme do prostredia, v ktorom sa naše schopnosti začínajú čoraz viac hodnotiť. V škole dostávame známky. V športe zisťujeme, kto je rýchlejší. Za niektoré schopnosti dostávame pochvalu a pri iných veľmi skoro zistíme, že medzi najlepšími nebudeme.

A tak sa neučíme iba nové veci. Učíme sa tiež hodnotiť, ako dobre nám idú.

Čo získame, keď si dovolíme nebyť v niečom dobrí?
Predstavte si, že výsledok na chvíľu prestane byť dôležitý.

Nemusíte namaľovať obraz, ktorý si zavesíte nad pohovku. Nemusíte odbehnúť päť kilometrov. Nemusíte zahrať skladbu bez chyby ani vytvoriť niečo, čo budete chcieť ukázať ostatným.

Zrazu zostáva samotná činnosť. A s ňou otázka, na ktorú pri sústredení na výkon často zabúdame: „Ako sa cítim, keď to robím?"

Psychológovia Edward Deci a Richard Ryan, autori teórie sebaurčenia (Self-Determination Theory), opisujú vnútornú motiváciu ako motiváciu, pri ktorej činnosť robíme pre záujem, potešenie a uspokojenie, ktoré samotná prináša. Odmenou teda nemusí byť až to, čo na konci vytvoríme alebo dosiahneme. Hodnotu má už samotná skúsenosť.

Výskum motivácie zároveň rozlišuje medzi cieľmi zameranými na zvládnutie a rozvoj schopnosti a cieľmi zameranými na preukázanie výkonu či porovnanie s ostatnými.

Pri prvých je dôležité učenie, skúšanie a zlepšovanie a pri druhých sa pozornosť oveľa viac obracia k otázke, ako dobre sme obstáli.

Meta-analytický výskum psychoógov Lairda Rawsthorna a Andrewa Elliota ukázal, že výkonové ciele môžu v porovnaní s cieľmi orientovanými na zvládnutie za určitých podmienok oslabovať vnútornú motiváciu.

Inými slovami: keď sa príliš sústredíme na to, ako dobre nám niečo ide, môžeme postupne strácať zo zreteľa, prečo sme to vôbec začali robiť.

Keď nemusíme neustále kontrolovať, či sme dosť dobrí, uvoľní sa priestor pre zvedavosť. Čo sa stane, keď to skúsim inak? Akú farbu si vyberiem? Čo dokáže moje telo? Ako bude znieť tento tón?

A niekedy prestaneme sledovať čas.

Psychológ Mihály Csíkszentmihályi tento stav opísal pojmom flow – stav hlbokého ponorenia do činnosti, pri ktorom je naša pozornosť sústredená na to, čo práve robíme. Menej premýšľame o sebe, o čase či o tom, ako pôsobíme navonok.

Flow však neznamená, že výsledok nie je nikdy dôležitý. A už vôbec neznamená, že musíme byť v činnosti výnimoční. Dôležité je, aby nás činnosť dokázala zaujať a aby jej náročnosť nebola ani úplne triviálna ani natoľko vysoká, že nás zahltí. Práve preto môže mať hodnotu aj činnosť, v ktorej nikdy nebudeme najlepší.
Môžeme spievať a nikdy nevystúpiť na pódiu. Maľovať a nikdy nevystavovať. Tancovať bez toho, aby náš pohyb niekto hodnotil. Pestovať kvety bez najkrajšej záhrady v ulici. Písať bez ambície vydať knihu.

Nie všetko, čo robíme, sa musí premeniť na výkon, úspech alebo výsledok, aby to malo hodnotu.

Niekedy úplne stačí, že počas tej hodiny či dvoch sme boli zvedaví, sústredení, zaujatí a bolo nám dobre. A možno práve toto je jedna z vecí, ktoré si v dospelosti potrebujeme znovu dovoliť: robiť niečo nie preto, aby sme v tom boli dobrí, ale preto, že nám je dobre, keď to robíme.

Zdroje:

Ryan,R.M.,&Deci,E.L.(2000).Self-Determination Theory and the Facilitation of Intrinsic Motivation, Social Development, and Wll-Being. American Psychologist, 55(1),68-78.

Rawsthorne, L.J.,&Elliot,A.J.(1999)Achievement Goals and Inrinsic Motivation:A Meta-Analytic Review. Personality and Social Psychology Review,3(4),324-344.

Moneta,G.B.,&Csíkszentmihályi,M.(1996).The Effect of Perceived Challenges and Skills on the Quality of Subjective Experience.Journal of Personality, 64(2),275-310.

K tvorivosti nepotrebujeme talent
Práve pri tvorivosti sa veľmi často stretávame s presvedčením, že najskôr musíme niečo vedieť, aby sme si vôbec dovolili začať.

„Ja neviem maľovať."

Túto vetu počúvam veľmi často. A vždy mi pri nej napadne jedna otázka:
Prečo by sme mali vedieť maľovať, aby sme maľovať mohli?

Keď si doma zatancujeme na obľúbenú pesničku, nemusíme byť tanečníci. Keď si spievame nemusíme byť speváci. Keď odfotíme krásny západ slnka, nemusíme byť fotografi. Napriek tomu máme práve pri tvorivosti často pocit, že na ňu potrebujeme talent.

Tvorivosť však nemusí znamenať vytváranie umeleckého diela. Môže byť priestorom, v ktorom skúšame, vyberáme, kombinujeme, meníme názor, reagujeme na to čo vzniká a dovolíme si vytvoriť niečo vlastné.
A presne s týmto sa stretávam pri zážitkovom maľovaní na hodváb.

Keď niekomu ponúknem možnosť zažiť maľovanie na hodváb, jedna z prvých reakcií býva: „Ale ja vôbec neviem maľovať." A moja odpoveď je vždy rovnaká: „Nemusíte vedieť."

Zážitkové maľovanie na hodváb nie je skúška výtvarných schopností. Nikto tam nehodnotí, či viete správne viesť štetec, či poznáte teóriu farieb alebo či máte talent.

Keď sa aj z radosti stane výkon
Túžba zlepšovať sa nie je problém. Je príjemné vidieť vlastný pokrok, naučiť sa niečo nové a zvládnuť to, čo nám ešte nedávno nešlo. Občas však stojí za to všimnúť si, či sa z činnosti, ktorú sme začali pre radosť, nestal ďalší priestor v ktorom od seba očakávame výkon.

Dokážem si to užiť aj vtedy, keď mi to nejde?
Má to pre mňa hodnotu, aj keď v tom nikdy nebudem výnimočný?

Ak áno, nemusíme sa vzdávať ambície zlepšovať sa. Len si popri nej môžeme ponechať aj niečo, čo nemusíme merať, hodnotiť ani dokazovať. Niečo, čo robíme jednoducho preto, že nám je pri tom dobre.

A čo keby sme si to znovu dovolili?
Nie všetko, čo robíme musíme mať výsledok, ktorý stojí za obdiv. Nie všetko sa musí stať našou silnou stránkou. Niektoré veci môžu zostať jednoducho tým, čím boli na začiatku – niečím, čo nás lákalo vyskúšať.

Nie preto, aby sme zistili, či na to máme. Ale aby sme zistili, ako nám pri tom je. A tak na záver zostáva jedna otázka:

Čo by ste robili pre radosť, keby vám vôbec nezáležalo na tom, či ste v tom dobrí?

Najčastejšie otázky:
1. Potrebujem talent na maľovanie?
Nie, ak chcete maľovať pre radosť a samotný zážitok z tvorenie, talent nie je podmienkou. Výtvarné zručnosti sa dajú rozvíjať a niekomu môžu ísť prirodzenejšie než inému, no to neznamená, že maľovanie patrí iba talentovaným ľuďom. Pri zážitkovom maľovaní na hodváb preto nepotrebujete predchádzajúce skúsenosti s maľovaním.

2. Dá sa naučiť kresliť alebo maľovať aj bez talentu?
Áno. Mnohé výtvarné zručnosti a techniky sa dajú učením a praxou rozvíjať. To však neznamená, že každé maľovanie musí smerovať k zvládnutiu techniky alebo k umeleckému výkonu. Môžeme maľovať aj jednoducho preto, že nás samotné tvorenie baví.

3. Dá sa tvorivosť rozvíjať?
Áno. Tvorivosť sa dnes nepovažuje iba za nemennú vlastnosť, ktorú človek buď má, alebo nemá. Rozvíja sa prostredníctvom skúseností, učenia, skúšania nových možností a ochoty experimentovať. A nemusí sa prejavovať iba v umení – tvoriví môžeme byť v mnohých oblastiach každodenného života.

Chcete si to vyskúšat?
Ak vám pri čítaní napadlo, že by ste si chceli dovoliť jednoducho tvoriť - bez potreby vedieť maľovať a bez očakávania dokonalého výsledku – môžete to zažiť pri zážitkovom maľovaní na hodváb Marchallé.
Nie je potrebná žiadna predchádzajúca skúsenosť ani výtvarný talent. Stačí chuť skúsiť niečo nové.
Zážitkové maľovanie na hodváb si môžete vybrať v Nitre alebo v Seredi.

Kto vás článkom sprevádzal
PhDr. Elena Ruta Marchallé
Výtvarníčka, terapeutka a sprievodkyňa tvorivými zážitkami.

Vo svojej práci prepájam tvorivosť, prácu s hodvábom a terapeutické prístupy. Vytváram priestor, v ktorom nemusíme nič dokazovať. Verím, že tvoriť môžeme aj bez potreby byť umelcom – jednoducho preto, že nám samotné tvorenie môže prinášať radosť.
Marchallé – priestor pre tvorivosť, zážitok a chvíľu pre seba.

Mohlo by vás zaujímať
1. Prečo stále odkladám veci, ktoré musím urobiť, keď viem, že to potom bude ešte horšie?
2. Prečo sa neviem zmeniť, aj keď už nechcem byť taká ako kedysi?
3. Prečo mi je ťažko, keď vidím, že iným sa darí?